24.5.2023 Bratislava – Vieden – Abu Dhabi – Islamabád
Deň odchodu nadišiel po pomerne hektických prípravách, plánovaní a balení. Vyrážame o 9:10, nastupujeme na Flixbus na Mlynských Nivách a presúvame sa na letisko vo Viedni. Trochu sa motáme a nakoniec s trochou šťastia stíhame let do Abú Dhabí. Let prebehol v dobrej nálade pri pár pohárikoch rumu a Koly. Na prestup máme 3,5 hodiny a tak si obehneme letisko, niečo zjeme v Burger Kingu a čakáme ďalej. Let naberá hodinu meškanie, ale to nám skôr vyhovuje, keďže z Islamabádu nám ide bus do Gilgitu až večer.
25.5.2023 Rawalpindi – Islamabád – smer Gilgit
Lietadlo zosadne v Islamabáde a my si naplno uvedomíme, že sme konečne v Pakistane. Do poslednej chvíle som očakával nejakú udalosť, ktorá nám znemožní vycestovať v zložení akom sme – Miro, Stano a ja.
Nestalo sa nič zlé a dokonca aj batožina dorazila celá a nepoškodená. Rozhodujeme sa čo ďalej. Vyrazíme teda hľadať zmenáreň a prilepí sa na nás miestny „pomáhač“. Ukáže nám zmenáreň a chce nás odviezť do mesta na autobusovú stanicu, odkiaľ nám má ísť bus smer Gilgit. Otravný ako ďateľ sa nedá odbiť a cenu za taxi nám vystrelí na 12 000 PKR (pakistanské rupie), čo je v dobe našej výpravy okolo 40€. Chvíľu sa s ním dohadujeme, ale je nám nesympatický a tak si ideme po svojom. Odchytí nás pánko a hneď je jasné, že to je človek z iného cesta. Po tom, ako prezradím, že nás vezme za 2 000 PKR (6€), nastane medzi ostatnými taxikármi „trma-vrma a hádky. Najviac sa rozčuľuje „pomáhač“. My sa tom celkom bavíme.
Cez Rawalpindy sa preplietame ulicami plnými áut, motoriek, tuk-tukov a rikší. Asi po 30 minútach sa dostávame na autobusovú stanicu. Autobusy smer Gilgit idú o 15, 16, 18 a 21 hodine. Cesta ku Raikot bridge, kam máme namierené má trvať 10 hodín a tak počítame, že o 7:00 ráno nám tam stačí byť a preto kupujeme lístky na 21:00. Ich cena bola spolu nas troch 9300 PKR (31€). Do odchodu autobusu nám ostáva asi 13 hodín. Sme trochu vykoľajený, čo s toľkým časom. Taxikár navrhol, že nás odvezie do Islamabádu do guest housu a príde pre nás večer, aby nás vzal späť na bus. Cena za jeho služby je 5 000 PKR (15€).
V guest house handlujem ubytko zo 6 000 na 5 000 s tým, že na noc neostaneme. Izba je ok, je tam jedna širšia manželská posteľ a tak sa unavení po lete na chvíľu natiahneme a pospíme. Preberieme sa okolo 12:00 a o hodinu sa v najväčšom úpeku vydávame na prehliadku mesta. Vonku nás ovalí dobrých 35°C. Cesta pomocou GPS nás peši vedie na „Monument“, ktorý je však zatvorený, kôli údajným chystaným protivládnym protestom. Vzhľadom na komplikovanosť cesty, keď sme prebiehali cez diaľnice a mega veľké križovatky sme si povedali, že naspäť pešo nepôjdeme. Pod kopcom, na ktorom je Monument, nás vezme lokálny majiteľ cestovky a zadarmo nás odvezie k druhému high-lightu. Mešite. Je to pekný kus architektúry a pôsobí naozaj monumentálne. Spravuje ju Saudská Arábia a dovnútra sa dá ísť len so špeciálnym povolením. Pochodíme, popozeráme, párkrát sa chce s nami aj niekto fotiť. Berieme taxi a nechávame sa vyložiť neďaleko nášho guest housu na miestnom trhu. Zastavime sa najeť v reštaurácii. 3x porcia mäsa s ryžou, kola a jedna veľká dvoj litrová fľaša Mirindy stojí spolu 1 200PKR (3,6€). Nemôžeme uveriť účtu. Na ulici ešte kupujeme fantastické mangá cena za kilogram 250PKR (0,8€) ;). Na nadchádzajúcu turistiku kupujeme miestne chlebové placky, chapati, a grilované krídelká. Ešte chvíľu sa prechádzame po trhu a odchádzame na guest house. Šofér nás už čaká a tak rýchlo balíme a nasadáme do taxi na stanicu, kde si kúpime ešte vodu na cestu a nastupujeme do autobusu.
26.5.2023 Raikot Bridge – Fairy Meadows
Cesta v autobuse bola hrkotavá a spať sa veľmi nedalo. Keď sa rozvidnelo, zhodnotili sme sa, že by sme mali predsa len radšej spať. Priepaste pod cestou, odtŕhajúce sa krajnice a v najužších miestach vyhýbanie sa kamiónom je skutočne adrenalínová jazda pre nezvyknutých turistov. Sľúbených 10 hodín sa natiahlo na 13 a tak sme do Raikot Bridge dorazili až okolo 11. Asi by sme si mali začať zvykať, že 2 či 3 hodiny meškanie nieje nič zvláštne. Z Raikot Bridge sa chceme dostať na Fairy Meadows.
Fairy Meadows ako napovedá názov by mala byt dedinka, či osada v obklúčení hôr s výhľadom na majestátnu Nanga Parbat nazývanú tiež Diamír (8,126 m), prezývanú tiež ‘Queen of the Mountains’. Deviatu najvyššiu hora sveta. V rámci Pakistanu je to najnavštevovanejšia turistická prírodná destinácia. Nie len zahraničnými turistami, ale prevažne domácimi.
Ku Fairy Meadows sa dá dostať po svojich, alebo sa môžeme nechať odviesť časť cesty jeepom. Nešpekulujeme nad tým. Do dedinky Fairy point, kde už aj jeepy končia je to cca 16km a 1900m prevýšenie. Chceme teda odvoz. Po vystúpení z autobusu sa na nás vrhnú dohadzovači odvozu. Pokúšam sa o zjednávanie, ale je to márne, zjednávať sa nedá, cena je pevná. 14 000PKR (45€) stojí celý jeep. Tak fajn, berieme, nič viac nebolo treba hovoriť. Okrem nás sa do auta natlačili aj ďalší traja domáci. Žeby zadarmo? Nik z nás sa však nedohadoval. Zaplatili sme zálohu 10 100PKR a zvyšok po dovezení naspäť. Ak sme si mysleli, že Karakoram-Highway (KKH) je adrenalín, tak táto trasa nám privrela zvierače ešte tuhšie. Hodina a pol na ceste medzi životom a pádom do rokliny po ceste kde každý balvan, každá zákruta, každé zúžené miesto, doslova na šírku nápravy hrozila chybou vodiča a smrťou.
Utrasení, vyklepaní, ale preživší sme vystúpili do lejaku. Dohodli sme si ešte spätný odvoz o dva dni na 7p.m. Leje, prší, padá, schovávame sa v neďalekom hotelíku. Objednáme si rezancovú polievku a chapati. Zjednáme ubytovanie v chatke a hráme sedmu. Stále prehrávam, tak sa naštvem a idem radšej písať pamäte. Do reštaurácie prišla skupinka zmoknutých miestnych turistov. Chvíľku s nimi lámane komunikujeme. Prestalo pršať a zvažujeme či pokračovať ďaľej, alebo ostať. Predsa je už veľa hodín. Nepotrvá dlho a padne tma. Ako prezent nám domáci turisti darovali brčko. Tešíme sa z toho. Nakoniec si balíme veci s tým, že sa pokúsime o výstup a ak sa rozprší pár minút po odchode, vrátime sa. Je 17:30 a hotelier krúti hlavou. Nepozdáva sa mu to a odporúča nám radšej ostať a ísť ráno. Pozvoľna zase začína popŕchať. Asi po hodine stúpania si obliekame pončá a zakrývame aj ruksaky. Po ďalšej hodine už leje a je úplná tma. Po ceste stretáme dohadzovača ubytovania zo spodného hotelu a rezervujeme si ubytko v hotelíku ktorý nám dohadzuje. Konečne niekto čo vie slušne po anglicky. Vysvetľuje nám, že nás tam bude čakať. Tmou, lejakom a blatom stúpame každý s vidinou tepla, jedla a postele. Trochu chlapcom poodídem. Čelovka nemá zmysel, keďže sa k noci a dažďu pridáva aj poriadna hmla. Už vidím mlhavé svetlá v diaľke. Asi sú to svetlá víťazstva, tepla, pohody. Nemohol som byť ďalej od pravdy. Na rozcestí s tabuľkami si vyberám cestu doľava. Asi po 100m sa mi však šmýka na rozmočenom chodníku tak, že sa bojím, že sa zrútim do tmy, netuším kam. Radšej to otočím a idem späť. Na rozcestie s tabuľkami prichádza už aj Miro. Stana nikde. Kričíme naňho a aj začujeme odpoveď. Zavelil som, že ideme doprava. A že by sme mali na Stana počkať. Pôjde za svetlami ako aj my. Príde! Tvrdí Miro. Hnus a zmar. Tak ideme, kĺžeme sa, šmýkame sa blatom. Stratení medzi drevenicami začína do toho všetkého ešte snežiť. Tma, hmla a dážď zo snehom. Zima. Lezieme, štveráme sa, ťahajúc sa po hadici hore blatovým kopcom. Šmýkame sa, padáme, opäť vstávame a opäť sa štveráme. Totálne mokrých nás začuje majiteľ hotelíka. Zavedie nás ku chatke a ukazuje nám izbu. Sme celí bez seba. Stano nikde, my stratení. Snažíme sa mu vysvetliť situáciu. Zavedie nás do kuchyne. Vonia tam jedlo, oheň, je tam teplučko. Vládne tam veľmi príjemná a priateľská atmosféra. Akraman Jan, ako sa nám predstavil sa pýta na meno nášho kamaráta – volá sa Stano a vysvetľujem, že máme rezervačku inde v inom hoteli. On na to „no problem“ a vyšle mladého zveda, aby išiel hľadať. Nervózni sedíme pri ohníku, vonku bitchica. Asi o 10 minút sa zved vráti s tým, že „Stan, your friend is there.“ Vyrážame s ním, nech nás odvedie. Akramovi povieme, že sa možno ešte vrátime. Atmosféra kuchyne mi učarovala. Naviac v chatke kde by sme mohli bývať je piecka, čo viac chceme. Skratkami, pomedzi dreveničky nás mladý vedie až ku Stanovi. Sme radi, že je ok. Vojdeme do izby a ja začnem túžiť po tej izbe s pieckou. Tu nie je. Chvíľu sa dohadujeme, ale predstava teplej piecky nás opantá tak, že idem oznámiť vedúcemu náhly neočakávaný odchod. Nie úplne bez komplikácií sa balíme s otázkou. „Miro, pamätáš si cestu naspäť?. „Áno!“ Za seba musím povedať, že som nemal potuchy akými uličkami nás priviedol mladý muž až sem. On samozrejme ihneď odišiel. Vyrážame. O 3 minúty blúdime opäť v hmle, noci snehu a daždi medzi domami. Chodíme ako bludné ovce asi 25 minút, kým nás opäť náš Akram nezachráni. Už mi to prišlo dosť bizardno-smiešne, ak by sme neboli taký premrznutý, mokrý a hladný asi by som sa na tom aj s chuti zasmial.
Nasleduje rozkúrenie v piecke na chatke a ideme jesť do kuchynky. Stano stojí ako soľný stĺp biedy. Dáva si len čaj. Vôbec nič nieje schopný od únavy zjesť. Je úplne kaput. Ja som pookrial a jem s chuťou, Miro niečo málo zje, ale tiež mu to moc nejde. Posedíme ešte asi polhodinku a ideme na chatku. Trochu sa preberieme a zhodnotíme, čo sme zase zažili a ideme spať až okolo 0:30.
27.5.2023 Fairy Meadows (3250mnm) – trek BC Naga Parbat (4100mnm)
Po noci nás zobúdza, aj keď o čosi neskôr, prekrásne počasie. Otvorím dvere z chatky a prvý pohľad na Nanga Parbat ma doslova oslepí. Nepreniknuteľná obrovská zasnežená hora sa mi vypáli do sietnice tak, že som začal žmurkať, valili sa mi slzy z očí a nič som nevidel. Ohromné rozmery masívu ma posadili na zadok. Nebol som schopný slov. Nikdy som nič podobné nevidel. Táto ohromujúca a prekrásna biela beštia patrí k najťažším osemtisícovkám. Stojí tu vo svojej majestátnosti a nikoho nenechá chladným. Teraz už rozumiem, prečo tu nájde svoj koniec toľko horolezcov a dobrodruhov.
U Akrama si objednávame raňajky a ideme sa nachystať na trek. Náš cieľ je dostať sa do zakladného tábora Nanga Parbat.
Prinesený objem raňajok nám vykúzli úsmev na tvári. Omeletka asi s troch vajíčok prerezaná na 3 časti a každému jedna chapati. Zjem svoju časť a obzerám sa kedy začnú nosiť aj zvyšok jedla. Chlapci od Akrama však zbalia riad a porúčajú sa preč. No tak nič, musíme vyraziť. O chvíľu už ideme za Akramom. Svižným, veľmi svižným krokom. Asi po 500m nám ukáže, kam máme pokračovať. Kráčame údolím a pomaličky naberáme výškové metre. Dostaneme sa na Behal Camp (3520mnm). Prvé náznaky snehu na seba nenechávajú dlho čakať. Miro začína meškať a prejavujú sa u neho pomaličky symptómy výškovej choroby. Čakáme ho a po chvíli dorazíme k Eagle Nest View point hotelu (3680mnm). Pozeráme do mapy a pokračujeme smerom na Germani view point. Miro asi po 20 výškových metroch otáča. Požičiam si od neho telefón s mapou, keďže svoj som si zabudol dole a pokračujeme. Postup sa výrazne spomalil. Neexistuje tu žiadne značenie. Chodník alebo čokoľvek čo by nám ukazovalo cestu je pod súvislou vrstvou snehu. Orientácia v teréne je dosť obtiažna. Sneh začína byť celkom hlboký a tak si sadneme a obúvame nesmeky a návleky. Prebíjame sa postupne ďalej. Miestami sa prepadáme do snehu aj hlbšie ako po kolená. Narazíme na čerstvé stopy, pravdepodobne vlčie. Chvíľku bezradne a nerozhodne pobehujeme. Naveľa sa pustíme po stopách vlka, tie nás vedú krásne od mužíka k mužíkovi. Stano chcel otočiť, ale ako sa neskôr ukázalo, sledovanie vlčích stôp mu zachránilo kopu starostí. Dostávame sa na hrebeň jedného z rebier, ktorým sa začína celý masív Nanga Parbat a pozeráme na ľadovec deliaci nás od základného tábora. Je veľa hodín, cesta nie je vyznačená, ani prestúpaná. Sme vo výške málo cez 3900m.n.m. Ako sme sa dozvedeli neskôr boli sme vzdialený od BC asi 40 minút. Nie však v týchto podmienkach. Vybaľujeme si teda jedlo a asi po 5 minútach pohodového papkania sa Stano zháči: „Kde mám páperku?! Ku.., ja ko…“ A tak podobne J. Snažím sa ho ukľudniť s tým, že ju určite nechal dole ako ja telefón. „Nechali sme ich na mieste kde sme sa prezúvali? Predsa by sme neodišli a nechali tam vetrovku? Najedz sa a potom keď sa budeme vracať, zájdeme sa tam pozrieť.“ Trochu to rozdýcha. Zrazu sa opäť strhne a hrabe sa v ruksaku: „ja Ko…, ku… nemám ani windproofku!“ Nie je predsa možné, aby si tam nechal dve bundy. Neviem či som v živote počul Stana tak hrešiť. Moje argumenty o zabudnutých veciach na chate už sú pramálo presvedčivé. Narýchlo nahlceme zvyšok jedla a Stano tak ako predtým nevládal tak teraz pokropený živou vodou vyrazil späť. Nemal som šancu ho dobehnúť. O pár minút počujem ako kričí: „Ja ko…, fakt som to tu nechal“. Vlčie stopy a moje odhodlanie ísť po nich nás zaviedlo na miesto kde sme jedli a vďaka tomu Stano prezeral ruksak. Keby sme sa otočili rovno, ktovie kedy by na to prišiel.
Zostup do Fairy Meadow už bol celý bez ťažkostí. Miro nás nečakal. Zato nás pri Eagle Nest odchytili Pakistanci s vlajkou. Ja som teda vytiahol našu a družné fotenie mohlo začať. Večer sme už len odpočívali a dobre sa najedli u Akrama. Stihli sme si ešte dohodnúť nasledujúce ráno ísť pozrieť východ slnka na Nanga Parbat o 4:40.
28.5.2023 Feary Meadows – Gilgit
Budík zvoní skôr, ako by sa na slušný budík patrilo a tak ho posuniem o 10 minút. Východ slnka však nepočká a tak 4:30 už oblečení ideme na miesto stretnutia. Pán, ktorý tam mal byť, neprišiel. Akram už je hore a tak nás zavedie na rozprávkové miesto. Fotiek z tohto miesta je veľa a mnohé pekné som aj videl ešte predtým. Avšak realita je o dosť reálnejšia. Jazierko je väčšia blativá kaluž, okolo sú rozostavané drevenice „hotely“ a otravný psisko sa chce len hrať a hrať. Kto čaká prvoplánovú rozprávkovú scenériu, asi sa skôr nedočká. My sme si ju tam našli sami. Neopakovateľná atmosféra oranžovo-ružových lúčov dotýkajúcich sa vrcholkov Nanga Parbat ožarujúcich bielu nádheru tejto beštie bola očarujúca. Chvíľu sme vnímali a čerpali túto atmosféru skorého rána. Urobili sme pár fotiek a vybrali sme sa naspäť. Ľahli sme si ešte spať a chalani po chvíli už aj odfukovali. Ja som sa prehadzoval ešte asi hodinu, ale spánok neprichádzal. Nakoniec som to vzdal a vyšiel som von užívať si krásny výhľad. Ani som sa nenazdal a už boli pre mne Akram s nejakým guidom. Akram priniesol vrece a ukázal mi veci, aké starodávne artefakty ponachádzal na ľadovci. Staré vybavenie horolezcov, pletené rukavice, konopné kúsky lán a podobne. Stano aj s Mirom postupne povyliezali a o 8:00 si dávame raňajky. Už ostáva iba sa rozlúčiť a vyraziť dolu. Cesta dole prebehne pomerne rýchlo a máme aj kúsok šťastia. Šofér, ktorý nás doviezol hore a mal prísť pre nás až okolo 19:00, bol už o 12 tam. Zobral nás do auta a cesta dole mohla začať.
Ak som písal, že cesta hore bol adrenalín, tak som vonkoncom netušil, čo nás čaká opačným smerom. Jazda ako na horskej dráhe, na ceste sme sa vyhýbali autám smerujúcim hore tak, že bolo potrebné cúvať späť hore kopcom do zákrut niekedy aj 100m. Poniektoré serpentíny sme brali na 2x – dopredu, cúvnuť a znova dopredu znovu cúvnuť. To, že sme šli z hora tak zavčasu malo tú nevýhodu že väčšina áut nám išla oproti. Bolo to cítiť aj na vodičovi. Bol s toho nervózny a nebol v dobrom rozpoložení. Tento krát som sa už v určitých momentoch naozaj bál. Jediné čo ma ako tak ukľudňovalo bolo, že ten vodič to predsa jazdí každý deň. Po hodine a pol krkolomnej jazdy sme sa vytrasení konečne dostali na Karakoram Highway. Robíme si fotky so šoférom pri aute a ideme zisťovať ako ďalej do Gilgitu. V miestnej vývarovni zjeme niečo, čo sa podobá kuracej nohe a ideme sa postaviť ku ceste. Strážca poriadku a rampy, miestny policajt, mi tvrdí, že busy jazdia každú chvíľku, tak čakáme. Zhŕkne sa okolo nás zopár taxikárov a my si istí busom licitujeme. Zo 6000 PKR sme to nakoniec uhrali na 4500. Sadáme do džípu a šofér, ktorý nás viezol s Fairy Meadows sa háda so šoférom, ktorý nás berie do Gilgitu. Hádke príliš nerozumieme, pravdepodobne nejaké miestne pravidlá o vození turistov. Naveľa vyrážame. Ráno nám Akram vysvetľuje, že sa tu v okolí nachádza trojrozmedzie niečoho významného. Nevieme presne čoho. Na tom mieste má byť niečo rohaté postavené, nejaký monolit, socha alebo niečo také. Komunikácia je komplikovaná a tak to nechávame plávať. Keď už fujazdíme cestou do Gilgitu asi pol hodinu Stano to „niečo“ zbadá pri ceste. Zastavíme a ideme si to pozrieť. Od miestneho sa dozvedáme že je to geografické miesto, kde sa stretávajú tri najvyššie pohoria sveta. Himaláje, Karakoram a Hindúkuš. Pamätník, alebo ako to mám nazvať je skromný a v už trochu horšom stave. Napriek tomu som rád, že sme mali šťastie a toto výnimočné miesto sme navštívili. Hoc neplánovane. Asi po dvoch hodinách vystupujeme na rušnej ulici Gilgitu. Hotel sme si vyhliadli len podľa názvu „Baigs Guesthouse and Backpapers“. Cena nás poriadne zaskočí. 4 posteľová izba za 2000PKR (6€). Berieme, odpočívame a večer ideme niečo dobré zjesť. Stano si všimne drobnej nevýraznej reštaurácie, kde kuchár pred nami varí dookola iba jedno jedlo. Sadáme do vkusne zariadenej prevádzky na vyvýšené pódium do tureckého sedu a o chvíľu už vychutnávame skutočne výborné jedlo. Večer si dáme brčko, čo sme predtým dostali od maníkov na Fairy Meadows a počúvame hudbu. Celkom fajn večer. Spať ideme až okolo druhej v noci.
29.5.2023 Gilgit – Karimabad
Pospíme si trochu dlhšie. Najprv sa rozhodneme kúpiť si miestnu SIM kartu, aby sme mali aspoň internet. Vyberieme sa teda do mesta. Proces kupovania a schvaľovania bol pomerne komplikovaný, naviac sa SIM karta aktivuje až 24 hodín po kúpe z dôvodu odsúhlasenia v ich administratíve. Výsledok? Kartu máme, predplatné kartičky tiež. Potrebovali sme si kúpiť aj plynovú bombu na varenie. Po niekoľkých márnych pokusoch nájsť obchod kde by sa niečo podobné mohlo nachádzať, Stano odchytil miestneho študenta v mikine univerzity Punjab. Ten plný ochoty nás vláči od obchodu k obchodu, všetko sú to však bohužiaľ obchodíky s plynovými sporákmi a veľkými plynovými fľašami k nim. Kým sme našli, čo sme potrebovali, prešli asi 2 hodiny. Kupujeme 2 bomby po 6000PKR (18€) jednu. Na miestne, ale dokonca aj naše Slovenské pomery príšerne predražené. Nedá sa však nič iné robiť. Na trekoch si budeme musieť aj variť. Sme už poriadne hladný a tak sa ideme najesť. Ja som na ulici dostal od predavača 6 banánov a rajčinu ako dar. Asi som vyzeral ze to už naozaj potrebujem. Jedlo ktoré si objednávame bolo ok, ale cenu majiteľ nadsadil. Celý čas, keď sme tam sedeli sa na nás mračil, asi sme mu neboli sympatický a tak si to aspoň nechal zaplatiť. Na hotely si dáme chvíľku pauzu a ja s Mirom ideme ešte vymeniť peniaze. V banke nám dajú dobrý kurz 318 PKR ku 1 €. Varili nám čajík a pravdepodobne obrali o 1000PKR. Či sa to stalo omylom alebo úmyselne neviem posúdiť. Pri počítaní peňazí som si chybu nevšimol a odhalil ju až Miro pri delení peňazí. Dokupujeme ešte proviant a ideme pre Stana. Chytáme minibusík až do Karimabadu. Sedíme na zadných sedadlách, autobus sa plní a po chvíli chcú k nám dozadu vtesnať ďalšieho cestujúceho. „Robíte si srandu?“ pýtam sa. Sedíme už tak namačkaný, že sa nedá ani pohnúť, stoj čo stoj sa pokúšajú ho k nám posadiť. Tvrdo to odmietneme a naštvaný vodič vyženie cestujúceho na strechu k batožine. Po pár zastávkach chlapec zoskakuje a spolu s ďalšími dvomi ženami sa natlačia na rôzne pozície v buse. Šofér sa mračí, spolucestujúci sa nám snaží dohovoriť, že vždy sedia štyria vedľa seba. A aby sme si kúpili lístok naviac. Odmietneme, vyhadzovať peniaze navyše a potom už je kľud. Počas prestávky na parkovisku zvažujeme, či vôbec vystúpiť a ísť sa vyvetrať, aby nám tam niekoho neprifárali. Nakoniec to riskneme a všetko je už ok. Dokonca sa k nám spolucestujúci chovajú veľmi priateľsky. Cesta nám trvala asi 3 hodiny. Do Karimabadu dorazíme už po tme. Začneme hľadať nejaké ubytovanie a obehneme pár hotelov Vyberáme si Blue Moon hotel. Cena 3500PKR na noc je dobrá. Majiteľ mi poradí, kde sa ísť najesť a tak ideme. Privita nás malinká lokálna reštaurácia s tromi stolmi pre domácich. Varí pani a jej staručký otec robí obsluhu. Obaja sú veľmi milí a pozorní. Jedlo bolo vynikajúce a najedli sme sa naozaj kráľovsky. Na daľši deň máme naplánovaný pomerne náročný trek a dobre jedlo po návrate nám príde vhod. A preto si šete s pani dohodneme, že na ďalší deň nám pripravý miestnu špecialitu z jaka. Ideme späť na hotel, nachystáme si veci na zajtrajší trek a spinkať.
30.5.2023 Karimabad – BC Ultar
Miro ráno zmizol ako para nad hrncom a ani ja ani Stano netušíme kam odišiel. Chystáme sa a on sa zrazu zjaví s chapati. Zvláštne na tom je to, že všetky obchody sú pozatvárané. Počas času kým sme my včera hľadali ubytovanie, on sa dal do „reči“ s miestnym taxikárom. A zrovna tento pán ho ráno stretol blúdiť ulicami a tak mu osobne napiekol aj tie chapati, ktoré priniesol.
Vyrážame na trek. Cieľom by malo byť miesto s názvom Ultar meadows a BC Ultar. Pri dobrej konštelácii aj sedlo. Ultar peak je 7388mnm vysoká hora nad mestom Karimabád. Neďaleko neho sa nachádza aj pomerne známy vrch Lady Finger pomenovaný po zelenine . Inak tiež nazývanej Okra. Po pár hodinách úmorného šliapania a občasného blúdenia dorazíme na koniec údolia. Zrazu niet kam pokračovať. Pred nami je mohutný ľadovec, po ľavej strane snehové pole vedúce nevedno presne kam a za masívom strmá zelená stráň, tiež nevedno kam pokračujúca. Vpravo len štíty hôr. Po BC Ultar ani vidu ani slychu. Neskôr som sa dozvedel, že BC Ultar bol zničený pár rokov dozadu obrovskou lavínou. Ale nachádzal sa v mieste kde sme boli. Rozhodnem sa ísť preskúmať kam vedie snehové pole. Chalani ma čakajú a oddychujú. Po 100-150 výškových metroch zisťujem, že tadiaľto asi cesta nevedie. Tak stúpame zelenou pastvinou. Postupne sa prepracovávame hore. Začne sa trochu kaziť počasie. Chalani to otáčajú asi pri výške 3750mnm. Ja pokračujem a obedujem okolo 3900mnm. Stano začína byť trochu nervózny. Počasie už začína byť dosť zlé. Poletuje dážď so snehom zdvíha sa vietor. Do sedla to rozhodne nedám. Neviem kadiaľ pokračovať, keďže som dorazil takmer na koniec zelenej pastviny a tá je celá obkľúčená štítmi. Naviac je už veľa hodín aj počasie nepraje. Zliezame dole. Celá túra nám zabrala približne 9 hodín. Unavení sme na totálku. Večera v Highland Cousine, ako sa volala reštaurácia s troma stolmi si dávame sľúbeného Jaka. Bol pekelne pálivý, ale chutný. Večer zaspávame, ako by nás do vody hodil.
31.5.2023 Karimabad – Passu
Jednou z najznanejších atrakcií mesta Karimabad je pevnosť Baltit Fort, ktorá sa týči nad mestom. Obhliadku teda nemôžeme vynechať. Pokúšame sa kúpiť magnetky a pohľadnice. Trochu ešte chodíme mestom a fotíme.
S taxikárom ktorý Mirovi robil placky chapata sa dohodneme, že ak budeme potrebovať môžeme mu zavolať a dohodnúť sa na nejakom tom odvoze. Ceny ma voči ostatným nižšie, keďže ako jeden z mála má hybridný elektromobil. Toyotu dovezenú z Číny. Teraz je však niekde preč. Po troche hľadania a neistoty sa nám nakoniec podarilo zohnať a zjednať taxi (5000PKR). Nasadáme a odchádzame do Passu. Malinkej dedinky ležiacej na Karakoram Highway na úpätí štítou nazývaných Passu Cones. O hodinu začína opäť raz obhliadka všetkých ubytovacích zariadení v okolí. Nakoniec po nie ľahkom rozhodovaní vyhráva „hotel Shisper“ za 2500 PKR/noc. Na zajtra hlásia dážd a tak trek na Patundas meadows, ktorý chceme ísť musíme odložiť. Rozhodneme sa preto dokončiť Karakoram Highway. S pevnej linky voláme Mirovemu kamošovi, taxikárovi, Karim Abadovi ako sme si ho prezvali. Príde po nás na ďaľší deň ráno a pôjdeme sa s ním povoziť.
Večer sa ideme najesť do neďalekej reštaurácie. Yak Grill, leží priamo pri hlavnej ceste v smere na Pakistansko-Čínske hranice. Je to veľmi vysoko položená štátna hranica a zároveň koniec slávnej Karakoram Highway. Dieto dve veci s toho robia hojne navštevovanú atrakciu. Prichádzajú sa tam pozrieť ľudia dokonca aj z ďalekého Islamabadu. Cestou sa zastavujú v Yak Grill chutne sa občerstviť. Ceny nie sú pre bežných obyvateľov a tak vo vnútri sedí zväčša bohatšia vrstva Pakistancov. Bohatší starší páni zo svojimi oveľa mladšími partnerkami. Treba povedať, že v tomto medzi Slovenskom a Pakistanom rozdiel nevidno. Steak z Jaka ktorý sme si tam dali bol naozaj výborný. 2400 PKR (8€) za cca 250g mäsa. To by som si nechal páčiť aj doma. Po ceste naspäť do hotela sme si kúpili ešte coca colu a fantu. Pred spaním nemohla chýbať sedma.
1.6.2023 Passu – Hranica ČĽR
Karim Abad, prišiel o pol hodinu skôr ako sme boli dohodnutý. Ihneď sa dal do družnej debaty s hotelierom a vyzeralo to akoby sa poznali už dlhý čas. Neskôr som sa ho na to aj opýtal a tvrdil mi, že sa nepoznajú. Celkovo bolo pre Pakistancov veľmi príznačné, že sa pustili do družného rozhovoru s kýmkoľvek a okamžite to vyzeralo akoby sa stretli s kamarátom z dávnych čias. Vo všeobecnosti boli v medziľudských vzťahoch veľmi otvorený a priateľský. Navzájom medzi sebou ešte viac.
Nastúpili sme teda do taxi ku Karimovi a išli dokončiť Karakoram Highway na hranicu s Čínskou ľudovo- demokratickou republikou. Asi po hodine jazdy nás zastavuje rampa. Ejako nám náš karim „zabudol“ povedať, že musíme zaplatiť vstupné do nejakého národného parku. Vstupné pre domácich 300 PKR, cudzinci 6000 PKR (20€). Hlásime otočku. Niesme vôbec ochotný zaplatiť 60€ za to aby sme videli veľkú bránu medzi Pakistanom a Čínou. Sme poriadne nasrdený. Zjavne je to len vyťahovanie penazí z turistou. Karim zmizol v úradníkovej kancelárii a zrejme vybavil zľavu. Nakoniec platíme iba za dva vstupy, nie tri. Zdá sa nám to aj tak ako vydridušstvo, zvlášť keď si to porovnáme s celkovými cenami v krajine a aj cenou vstupu pre domácich. Nakoniec po hromžení a šomraní súhlasíme.
Štátna hranica sa nachádza vo výške 4700m.n.m. Je tam zároveň najvyššie položený bankomat na svete. Miro nelení a vyberá si peniaze. Takú príležitosť si predsa nemôže nechať ujsť. Ja aj Stano si to ujsť môžeme nechať a aj tak učiníme. V 4700 je už súvislá vrstva snehu a tak v ňom trochu blbneme. Staviame si mini snehuliačikov a celkovo si to užívame. Asi po hodine nasadáme opäť do auta. Cestou vidíme naozaj početnú svištiu rodinu a Ibexy (kamzíkov so zatočenými rohmi). Prší čím ďalej silnejšie. Na obed sa zastavujeme na pstruhovej farme a dáme si grilovaného pstruha z nedalekých chovných rybníkov. Bol veľmi chutný. Vítaná zmena po všetkých tých kurencoch a ryži. Cestou ešte kupujeme sušené marhule. Marhule sú tu v tejto časti severného Pakistanu celkovo veľmi rozšírene a majú znamenitú chuť. Teda v koláčoch alebo sušené a podobne. Čerstvé som neochutnal. Keďže je ešte pomerne skorá jar na miestne pomery. V hoteli si nachystáme veci na Patundas trek. Náš prvý viacdňový trek so spaním v stane. Ešte musíme doriešiť gajda. Dohodneme cenu 12000 PKR na 3 dni. Neskôr začal špekulovať, že to je len cena za jeho služby a že ešte strava, equipment a podobne. Zatrhli sme to a nezjednávali. Vzdal to. Dohoda znela o 9:00 na Borith Lake View hotel. Ešte taxi za 2000 PKR na 8:00 a raňajky na 7:30. Všetci sme už poriadne nedočkaví. Konečne poriadny trek. Naviac budeme prechádzať ľadovec. To z nás ešte nikto nikdy nerobil. Teda nie taký obrovský.
2.6.2023 Passu – Patundas Meadows (4300m.n.m.)
Raňajky sú klasické – omeleta a chapati. Šofér nás už čaká a tak rýchlo dohlceme nachystané jedlo, zalejeme čajom a nasadáme. Asi po pol hodine auto ostáva stáť na ceste, kde by sa mal problém vyškriabať aj jeep. Vystupujeme, ďalej pokračujeme pešo. Počasie je krásne, horúco, po asi 15 minútach prichádzame k hotelu. Guide prichádza asi o ďalších 20minút. Zoznámime sa a začíname trek. Na prvý pohľad je zbalený príliš naľahko. Má zo sebou iba malý ruksačik. Nasadzuje ostré temp. Po chvíli nás už obieha. Nemáme šancu mu stíhať. Stúpame strmo do kopca. Miro dosť mešká a zjavne nevládze. Beriem mu nejakú časť jeho vecí a pokračujeme. Tentoraz začínam strácať ja. Ani sám neviem prečo. Jednoducho to mi nejde ako by malo. Guide nám dáva asi 2 prestávky, kým dorazíme k ohromnému ľadovcu cez ktorý máme prejsť. Passu Glacier je dych berúci trhlinami rozoklaný obrovský ľadovec. Od plateného guida by som očakával aspoň nejakú základnú inštruktáž. Žeby mal zo sebou nejaká vystroj a výzbroj na traverz ľadovcom sa nedá ani pomyslieť. Cepíny, sedáky, mačky, lano. Proste vôbec nič. Začíname prechod. Len tak. Prose ideme. Moc na nás nedbá a opäť nám uteká. Po pár minútach chôdze sa svorne rozhodneme obuť si nesmeky. Postup po tomto pre mňa úplne prvom ľadovci je teraz oveľa väčší zážitok. On v teniskách hopsá s istotou mačky na streche. My sloni sa posúvame za ním. Každým metrom získavame istotu, stred ľadovca je pomerne jednoduchý, ale smerom ku okrajom je to rozorvanejšie a náročnejšie na postup vpred. Asi po hodine a pol schádzame z ľadovca. Čaká nás blízko kempu (3500m.n.m.), kde by sa malo spať prvý deň. Chvíľku sa dohadujeme čo ďalej. Predsa len je ešte málo hodín a dohodneme sa teda, že sa pokúsime dostať až hore na Patundas Meadows. Máme za sebou zhruba 700 výškových metrov a hore nás čaká skutočne výživné stúpanie ďalších asi okolo 800m. Hodíme batohy na ramená a ideme. Stúpanie ide pomaly. Terén a chodník sú dobre zreteľné a stúpanie je strmé. Ako to u nás už tak býva, počasie sa začína dosť zásadne kaziť. Ja a Guide sa postupne vzďaľujeme Stanovi a Mirovi ktorý majú s prevýšením zjavne väčšie problémy. Približne po 3 hodinách a krásnej snehovej fujavičke dorazíme k chatrčiam na Patundas Meadows (4300m.n.m.). Strechy majú poprebárané a sú plné snehu. Pre nás sú absolútne nepoužiteľné. Trochu rozčarovaný sa vyberám naproti chalanom, aby som ich doviedol na miesto kde sme ostali sedieť s guidom. Po chvíľke ich zbadám a tak im na diaľku signalizujem kam majú ísť. Našťastie sneženie ustalo a my rozkladáme stany. Guidovi je poriadna zima, trasie sa a klepe zubami. Je zúfalo nepripravený na spanie na tomto mieste v túto dobu. Požičiavam mu vložku do jeho chabého spacáku, Stano mu požičiava mikinu a rukavice. Uvaríme si niekoľkokrát čaj. Výhľady sú slabšie a tak ideme spať. Ja zaliezam do stanu z Mirom a Stano s guidom. Nastavíme budík na 4:30 na svitanie. Nemám z toho guida dobrý pocit. Dosť sa vypytoval a musím priznať, že mám aj strach aby ho nenapadlo nás nejakým spôsobom okradnúť. Prevaľujem sa a nemôžem vôbec zaspať. Miro je so mnou tiež hore ale nakoniec okolo polnoci zaspí. Ja prebdiem takmer celú noc. Napočítam snáď 1000 oviec, nič mi nepomáha. Zaspávam asi až okolo 3 nad ránom.
3.6.2023 Patundas Meadows – Passu
Vstávam prakticky okamžite po tom ako sa mi konečne podarilo zaspať. Ubehla zhruba hodina. Stano mi ťuká na stan, že či idem pozrieť svitanie. Je zamračené a tak ani nevyleziem von zo spacáka. Zaspať sa mi už opäť nedarí, pomaly sa teda vymotáme zo spacákov, dáme si čaj a balíme stany. Chalani odchádzajú, ale ja sa ešte predtým idem pozrieť za horizont. Chôdza mi zaberie asi 20 minút. Je hmla, veľa toho nie je vidieť, ale aj tak sedím a užívam si ticho a presvitajúce náznaky okolitých velikánov. Po asi 15 minútach nabíjania sa energiou a súkromným rozhovorom z majestátnymi horami sa vyberiem naspäť. Ruksak ma čaká na mieste stanovania a tak ho nahodím na chrbát a plynulo pokračujem. Chalani s guidom ma už asi 25 minút čakajú pri ľadovci, v mieste prvého kempu. Guide mi ponúkne polievku v hrnčeku. Vďačne prijímam a po dojedení sa pustíme opäť do prechádzania ľadovca. Urobíme si ešte pár fotiek a za 45 minút sme za ním. Cesta dolu je dlhá a úmorná. V mieste Borith Sar, kde od nás cestou hore pýtal strážnik peniaze za vstup do „rezortu“ sa lúčime s guidom a ideme skratkou rovno ku hotelu. Posledná časť popod telefónne káble je poriadne strmé suťovisko. Zlyžujeme, zošúchame sa dole. Prelezieme potok ktorý nás delí od cesty a o ďalších 15 minút už sme, poriadne zmordovaní, v hoteli. Keď nás majiteľ videl, ponúkol sa, že nám prinesie z neďalekého obchodu kolu. Trochu sme si oddýchli a išli sme pohľadať neďalekú kešku. Úspešne. Potom už sadáme do Yak Grillu a večeriame. Stano si dáva burger a ja s Mirom si dáme priniesť Yak chilli. Steak nemali. Večer po návrate idem ešte do stánku kúpiť vodu. Obloha je uplne čistá a plná hviezd. Pohľad na zasnežené hory ožiarené splnom mesiaca na jednej strane ohromujú, na druhej strane ma rozčúlia. „prečo tam nie sme teraz, museli sme to minúť o 1 deň?“ Vraciam sa na izbu v trochu smutnej nálade a ideme spať. Zajtra je nový deň, snáď to na najbližšom treku trafíme lepšie.
4.6.2023 Passu – Attabad Lake – Aliabad – Hopper Glacier – Minapin
Voláme nášho taxikára, Karim Abáda čo nás viezol na čínsku hranicu. Po omeletových raňajkách, opäť, už nám celkom lezú krkom, opäť vyrážame. Odchádzame z Passu a presúvame sa na začiatok treku. Ku treku, ktorý by nás mal zaviezť na Rakaposhi BC.
Cestu sme si rozvrhli na viac etáp s viacerými zastávkami. Hneď tá prvá, neplánovaná je iba kúsok od hotelu, na vyhliadke na hradbu hôr nazývaných Passu Cons. Nevieme od tých ostrých štítov odtrhnúť oči. Keby som bol Hobit Bilbo čo nesie prsteň moci tak takto by som si predstavoval hory ktorými by som musel prejsť aby som sa dostal do Mordoru. Neprístupné strmé vysoké štíty bez šance na ich prechod. Spravíme si pár fotiek na pamiatku a ideme ďalej. Na tabuli sme si všimli, že neďaleko by mal byť lanový most len s doskami ponad rieku. Dĺžka okolo 200m, výška asi 50m. Nenecháme si takúto prechádzku ujsť, chôdza po ňom asi nebude úplne pre každého. Hĺbka pod nohami, rieka či ostré balvany a vy cupitáte po úzkych doštičkách. Pridržiavať sa lán po stranách je spočiatku nevyhnutnosť, neskôr si už dovolím ísť bez istenia sa rukami.
Rozhodne táto skúsenosť stála za zastávku a drobný poplatok (300 PKR). Pokračujeme naším smerom – Aliabad práčovňa. Stano ešte spomenie, že cestou by mohla byť vyhliadka o ktorej nám hovoril hotelier v Karimabade. Taxikár vie kde sa nachádza parkovanie k výstupu na vyhliadku smerom nad jazero Attabad. Chodník sa vinie strmo hore, ale celý výstup nám zaberie asi tak hodinu. Bralá nad jazerom ponúkajú skutočne nádherné výhľady, zeleno-modrá voda akoby ani nepatrila medzi hnedo-šedivé vrchy. Nad tým všetkým zasnežené vzdialené štíty a modrá obloha. Beháme z brala na bralo a každé nám ponúkne trochu iný pohľad do jazerného meandru. Attabad Lake vzniklo okolo roku 2010 v dôsledku veľkého zosuvu pôdy. Po chvíli kochania sa a fotenia sa k nám pridáva aj taxikár. Musím priznať, že ma milo prekvapil, ako rezko za nami vybehol. Približne po 2,5 hodine schádzame dolu, sadáme do auta a mierime konečne do Aliabadu, hlavného mesta Hunza Valley do práčovne.
Práčovňa vo mne nezbudzovala veľkú dôveru a tak dávam prať iba veci ktoré verím, že nezničia alebo také o ktoré keď prídem, nebudú ma až tak mrzieť. Cena bez žehlenia je na tunajšie pomery vysoká (2400 PKR) za nás troch. Taxikár je rozhorčený a chvíľu zjednáva. Bezúspešne. Ďalšiu dlhú chvíľu dudre o nehoráznosti ceny. Tak mu radím, aby zavesil taxikárčenie na klinec a otvoril si práčovňu, že bude boháč. Spolu sa tomu zasmejeme. Čas vypratia a vysušenia je 3-4 hodiny. Super, máme čas pozrieť ten toľko odporúčaný Hopper Glacier. Pôvodne sme tadiaľ mali začínať náš trek Rush Lake, ale nakoniec sme ho zrušili z rôznych dôvodov.
Cesta ku Hopper Glacier išla okolo lomu na mramor, kde sme sa cestou späť aj zastavili a dedinkou po rozbitej ceste asi 20km. V samotnej dedinke Hopper nás obstúpia miestny a ukazujú nám „aktuálne“ fotky z Rush Lake. Zelená tráva, leto, romantika. Samozrejme je to hlúposť, pretože v tej výške, kde sa nachádza Rush Lake je ešte veľa snehu. Chvíľku s nimi debatujeme, ale potom už vyrazíme na prechádzku nad Hopper Glacier. Ľadovec je široký a poriadne rozorvaný. Krásny pohľad do údolia, kde sa tiahne rozhodne stojí za návštevu. Niečo dobré spapkáme a asi po 2 hodinách sa rozhodneme ísť už pre veci do práčovne. Cestou ešte preskúmame dočasne opustený lom na biely mramor a výhľady z hornej cesty v Karimabade na Rakaposhi. Prádlo je čistučké, nezničené. Trochu ľutujem, že som im nedôveroval, ale čo už teraz. Naša ďalšia cesta vedie do dedinky Minapin. Tam začína náš nasledujúci trek na 2 dni do základného tábora hory Rakaposhi (7788m.n.m.). Taxikár nás zavezie do naozaj úplne najposlednejšieho hotelíka. Odtiaľ už budeme rovno na treku. Pekná izba, obrovská večera a poďho spať.
5.6.2023 Minapin – Rakaposhi Base camp
So štartom si dávame načas. Predsa je to len trek, ktorý sa dá urobiť tam aj naspäť bez väčších obtiaží za jeden deň. My tam však chceme ostať spať, hoci nás všetci odhovárajú od spania v BC, že je tam „Lot of Snow“ a máme ostať v kempe nižšie. Bude o nás dobre postarané. Napriek všetkým týmto „nezištným“ radám sa v kempe Hapakun iba občerstvíme Welcome čajíkom a pokračujeme ďalej. Po asi ďalších dvoch hodinách prichádzame do Rakaposhi BC. Sneh sa síce miestami v kempe nachádza, ale sú to prevažne len malé fliačky, sotva dosť na roztopenie vody v ešuse. V kempe je okrem nás cestovateľ z Austrálie a miestny správca kempu. Výhľady na ľadovcové rieky spájajúce sa v údolí pod kempom je ohromujúci. Nad kempom sa týči Rakaposhi (7788m.n.m.) a na druhej strane údolia je Diran (7266m.n.m.). Večer strávime rozhovormi s Austrálčanom, meditáciou pri velikánoch a varení večere. Ja ešte sedím potme, pozorujem hviezdy, počúvam praskanie ľadovca, pokým závoj prichádzajúcich mrakov nezatiahne oponu. Budík máme nastavený na svitanie na 4:30.
6.6.2023 Rakaposhi Base camp – Gilgit – Skardu
Vstávame skoro ráno, tak ako sme si naplánovali a hrabeme sa zo stanov. Svitanie je zahalené oblakmi, ale užívame si krásny deň. Asi hodinu posedíme a pokocháme sa prebudzajúcim sa dňom. Stano s Mirom si idú ešte pospať. Celkom tomu nerozumiem, keďže sme mali dnes naplánovaný dlhý presun do Gilgitu a následne do Skardu. Prespaté hodiny môžu byť kľúčové. Busy v tomto regióne končia v cieli pred zotmením a preto posledné odchody bývajú často tesne popoludní. Austrálčan vedomí si týchto vecí to zbalil a odišiel. Som pre to celkom nahnevaný, pretože nám to môže spôsobiť nemalé ťažkosti. Naveľa okolo 9:00 vyrážame rýchlou chôdzou a už okolo 12:00 sme dorazili k hotelu. Náš taxikár Karim Abad, ktorý mal prísť pre nás, nepríde a zrazu sa nám plán presunu do Skardu rozsýpa na kusy. Aj z dôvodu vyspávania chlapcov nemáme absolútne žiadnu časovú rezervu. Nebol by to však Pakistan, krajina nevídaných prekvapení, keby nám neponúkol riešenie. Vedľa nás v čajovom posedení sedí americký fotograf. Zhovárame sa s ním. Plánuje ísť rovnako ako sme boli my na Rakaposhi BC a je celý utrápený s toho, že nemá na čom variť. Nezohnal bombu. Turisti v takejto krajine si musia pomáhať a tak mu darujeme našu s vysvetlením, že je už čiastočne minutá, ale na 2 večere mu ešte vystačí. Zasmial sa, poďakoval a vraví: „Problem solved, Pakistan is Country of Miracle“. My sa mu na oplátku posťažujeme, že nám neprišiel dohodnutý odvoz a potrebujeme rýchlo do Gilgitu, kedže chceme chytiť spoj do Skardu. Je to fajn chlapík. Opäť s len zasmeje a navrhne nám, že taxikár ktorý priviezol jeho sem nás určite rád vezme do Gilgitu. Teraz sme na rade my „Problem solved, Pakistan is Country of Miracle“. Kúpime si ešte čaje na domov a už aj vyrazíme. Podľa informácií ktoré máme idú posledné busy z Gilgitu do Skardu o 14:00. Taxikárovi sme to aj náležite vysvetlili a tak ten neváhal a poriadne na to šliapol. Dorazíme úplne presne. Vystúpime z auta a okolo nás sa strhne poriadny humbuk. Taxikári sa predbiehali s autobusármi, kto nás skôr ukoristí. V jeden moment sa mihne okolo mňa náš Austrálčan. Drgnem do neho, že sa opäť stretávame. Očividne sa potešil, že nás vidí. Nakoniec vyjednáme taxi spolu s ním. On sa zvezie kúsok s nami a my do Skardu za 4500 PKR. Cesta nám trvá 3 hodiny a mladík nám dookola púšťa na mini televízore videoklipy disco pesničiek. Pravdepodobne z Indie. Už s tej kvalitnej hudby máme hlavy ako melóny. Je toho naozaj príliš. Konečne sme dorazili do Skardu. Vystupujeme a okamžite sa na nás nalepil pánko, čo nám potreboval stoj čo stoj pomôcť. Pravdepodobne chcel províziu za dohodenie hostí hotelu. Nebolo možné sa ho striasť. Obehli sme asi 10 hotelov, ale všetky boli dosť biedne aj na nás nie úplne vyberavých. Nakoniec sa rozdelíme, aby nám pánko nerobil zlé ceny u hotelierov svojou očakávanou províziou a ja idem zjednať prvý hotel ktorý sme navštívili. Ten ešte vyzeral ako tak celkom obstojne. Vyjednávam ako len viem. Lesť o dobre vyjednanom hoteli a telefonovaní aby kolegovia zanechali hľadania iného ubytovania vyšla. Pajko im ide v závese. Avšak neskoro, keďže všetko už je dohodnuté. Či sa mu podarilo vymačknúť z hoteliéra províziu, alebo nie sa už nedozvieme. Cenu som zjednal z 5000 PKR na 3000 PKR(10€) na noc za izbu. Nasleduje odpočinok, večera v miestnej reštaurácii a spánok.
7.6.2023 Skardu – Khaplu
Dnes si dovolíme trochu si prispať. Ráno ešte dokupujeme nejaký proviant a okolo obeda už zbalený zjednávame odvoz taxíkom do mestečka Khaplu. Nachádza sa v blízkosti dedinky Barah, čo je miesto nášho štartu na nasledujúci trek. Po asi 2 hodinách jazdy stojíme pred hotelom a veľa nešpekulujeme. Opäť ho zrazím z 5000 na 3000 PKR a bývame. Mesto je dosť odpudivé – je podobné ako ostatné a predsa je nejako iné. Vybavujeme s hotelierom odvoz na ráno do Barah. Vzdialenosť cca 7km a teda jednania ako na medzinárodnej diplomatickej misii. Dve kolá, každé trvalo hádam hodinu. Úmorné. Nakoniec sme sa dohodli o 6:00 pred hotelom a o 5:30 raňajky. Prebalíme veci, ktoré berieme zo sebou a ktoré nechávame v hoteli. Večeru si dávame v hotelovej reštaurácii a poďho spať. Zajtra nás čaká začiatok treku, ktorý keď okolnosti dovolia a hviezdy nám budú naklonené by mal viesť na najvyššie miesto a vlastne aj jediný štít ktorý zdoláme. Mouses Peak (5250m.n.m)
8.6.2023 Barah – kemp (4200 m.n.m)
Raňajky trochu meškajú a taxikár je nervózny. Ponáhľa sa do Skardu za synom, ktorý má nejaké zdravotné problémy a je v nemocnici. Nakoniec vyrážame asi s 15 mnútovým meškaním. Vyvezie nás na miesto začiatku treku a odchádza. Obďaleč nás sa aj na takú skorú rannú hodinu (7:00) zíde asi 5 očumovačov. Keď si ich chcem odfotiť, rozpŕchnu sa ako vrabce, keď sa medzi nich strelí. Šliapeme celý deň, minieme prvý kemp popísaný v guidovi, minieme aj miestny salaš a pokračujeme stále hore. Štart bol vo výške 2550 m.n.m. Prvý kemp po miernom nedorozumení sa rozkladáme vo výške 4200 m.n.m. Nastúpili sme viac ako 2000m. Máme toho dosť. Pri obhliadke okolia nášho kempu vidíme veľmi veľa svištích dier a svišťov vykukujúcich s nich. Žartujeme, že budeme musieť držať v noci striedavú stráž, aby nám svište neukradli chapati. Večera z cestovín bola mimoriadne hnusná, ale nejako sme to nakoniec zožuli. Dlho sa nerozmýšľame a zaľahneme. Zajtra nás čaká náročný deň. To sme však ešte netušili ako náročný bude.
9.6.2023 kemp (4200 m.n.m) – kemp (4700m.n.m)
Po zbalení stanov a ostatného harampádia sa dávame na pochod. Prvé dve hodiny ide všetko dobre. Stúpame krásnou dolinou, obchádzame balvanové polia po zamrznutej rieke. Postupne pribúda snehových polí a v určitom momente sa musíme rozhodnúť ktorým smerom ďalej. Značenie trasy neexistuje. Rozhodneme sa pre trasu po vrstevnici v balvanových poliach, dúfajúc že sa tým vyhneme brodeniu v snehu. Po asi 3 hodinách úmornej driny, prepadávaniu sa po pás do trhlín v snehu, vyprosťovaní zaseknutých nôh zo snehového závalu zbadáme v diaľke z kameňov vytvoreného mužíka. Je tak daleko a taký maličký, že si niesom ani náhodou istý či to nieje len nahodná kôpka kamenia. Sme na konci so silami. Pochod v balvanoch so snehom, skrývajúcich prepadliská hĺbky malých jaskýň, nás totálne vyšťavil. Malý kamenný mužík v diaľke vlieva nádej. Po ďalšej hodine pomalého a úmorného postupu sa prepracujeme až na vzdialenosť cca 100m vzdušnou čiarou. Miro má výškovú chorobu a hoci sneh neprerážal, sotva stojí na nohách. Stojíme na mieste kde by sa teoreticky dalo rozbiť tábor. Pár metrov štvorcových bez sbehu. Rovina na postavenie stanov síce nieje ktovie aká, ale v situácii v akej sa nachádzame príde aj tá vhod. Napriek tomu všetkému sa ja a Stano sa rozhodneme ísť k mužíkovi, dúfajúc že aj tam bude miesto bez snehu pre dva stany a aspoň trochu roviny. Miro čaká. Ak nebude, vrátime sa k nemu a postavíme stany tam. Hoci sa to nezdalo tak postup k mužíkovi viedol naokolo a tých 100m vzdušnou čiarou nám zabralo približne 20 minút. Miesto na prvý pohľad síce nič moc extra, ale ďalej sa nedá. Nachádzame sa vo výške 4700m.n.m., čo by malo byť podľa guida miesto pre C1 kemp. Do C2 v 4900 sa dnes už nedostaneme. voláme Mira nech príde. Od začiatku snehových polí sme sa brodili asi 4 hodiny. Prešli sme vzdialenosť cca 2km vzdušnou čiarou. Mám úplne mokré topánky, je mi príšerná zima na prsty. Pravý palec na nohe si ani necítim. Postavím stan a musím sa zohriať. Stano s Mirom postavia tiež stan a Miro okamžite zaľahne. Ja tiež asi na 15 minút zatváram oči. Stano nás všetkých zachránil – ostal pri sile aj pri zmysloch a uvaril cestoviny. Zobúdzam sa akurát keď sú hotové. Zhlcem ich a udeľujem Stanovi Michelinovskú hviezdičku. Miro žuje, jedlo mu však rastie v ústach. Trochu zje a opäť padá do spacáku totálne odrovnaný. Ja a Stano ideme po chvíľočke tiež. Zajtrajší výstup na Moses Peak (5300 m.n.m.) nie je možný a tak plánujeme proste a jednoducho odpočívať a sušiť topánky, aklimatizovať.
10.6.2023 kemp (4700m.n.m.)
Vstávame, slniečko nás budí okolo 7:00. Vykladáme veci na sušenie, ja vytieram topánky zvnútra ponožkami a tie tiež suším. Zrazu sa priženú mraky, začne snežiť a poriadne fúkať. Rýchlo zbierame veci, aby nám ich neroznieslo po doline. Par ponožiek však zachraňovať musím. Našťastie ich neodvialo príliš ďaleko. Zalezieme do stanu a vyčkávame, čo bude ďalej. Takto topánky veru neusušíme. Našťastie to celé netrvalo dlho a mraky sa roztrhajú. Na zvyšok dňa sa vyčasilo a bolo dokonalé počasie. Slniečko hrialo, veci sme sušili. Užívali sme si deň v prekrásnom prostredí. Odpočívam, dokonalá pohoda. Pre mňa osobne to bol jeden z najkrajších dní aké som kedy na horách zažil. Večer sme si uvarili cestoviny a šli skoro spať. Na zajtra nás čakal náročný deň. Miro sa rozhodol, že na Moses Peak nepôjde. Stále sa cíti veľmi zle, ale ja a Stano sme si nastavili budík na 1:30 v noci.
11.6.2023 kemp (4700m.n.m.) – Peak Moses (5250m.n.m.) – Khlaplu
Noc som mal dosť nepokojnú, stále som sa budil a o 1:30, keď zazvonil budík, som netúžil vyliezať zo spacáku. Nakoniec som sa však vymotal, opýtal sa Stana či už je hore. Bol. Pomaličky sa zberáme, obliekame a chystáme. O 2:05 sme pripravený vyraziť. Prvé kroky sú zlé, začal som sa opäť prepadávať do snehu. Ak to pôjde takto ďalej, neviem či budeme schopný vyliezť hore. Našťastie po pár krokoch sneh spevnie. Krok je istejší a chôdza začne byť plynulejšia. Hľadáme najjednoduchšiu cestu hore. Po tme to ide o niečo horšie, ako sme si naplánovali cez deň. Vyberáme si žľab, stúpajúci strmo hore. Odpútam sa od Stana a po chvíli vidím, že mi nestíha a stráca sa za mnou. Dokončím výšľap žľabom a čakám ho. Rozhodol som sa, že pôjdeme ďalej spolu. Stano bude postupovať ako bude môcť a ja sa prispôsobím jeho tempu. Bude to tak lepšie. Ďalší postup je pre mňa zadosťučinením, odmenou. Užívam si každý jeden prejdený meter. Noc sa pomaličky začína strácať a strieda ho šero a prísľub krásneho nového dňa. O 4:30 ráno, po 2,5 hodinách sme vystúpili na vrchol Moses Peak východnou stranou. Výhľady a pocity sú len veľmi ťažko popísateľné. V Pakistane sa nachádza 40 z 50 najvyšších hôr sveta, to všetko tu vidíme. Hory, ľadovce, údolia a zase hory, všade vôkol nás. Východ slnka tomu dodáva atmosféru, ktorú si v sebe ponesieme po zvyšok života. To ticho, pokoj a ohromujúca mohutnosť a sila hôr a okamžiku nám berie slová. Zvítame sa. Okamžiky šťastia a triumfu si vychutnávame ako asi nikdy predtým. Kostrbato sa pokúsime pri našej vlajke zaspievať slovenskú hymnu, urobíme pár záberov na zachytenie tohto výnimočného okamihu a musíme pomaličky dolu. Ja ešte nechávam osobný symbol – havranie pierko v vrchu vrcholovej mohyly a už musím nasledovať Stana. Posledné sekundy na summite si ešte pred odchodom vychutnávam, pocity zaznamenávam do pamäte a vyrážam. Stana som dobehol a spoločne veľmi zľahka poskakujeme a klesáme až do tábora C1. Zaberie nám to asi hodinu a pol. Pri východe slnka si to poskakovanie v zamrznutom snehu užívame. Balenie a skladanie stanu nám zaberie ďalšiu približne hodinu. Odchádzame z C1 a zvažujeme kde pri zostupe ostaneme spať. A či by sme to nedokázali zbehnúť naraz. Bola by to porcia skoro 25km a 3000m klesania s ruksakmi na ramenách. Však uvidíme. Sneh s pribúdajúcim časom a nižšou nadmorskou výškou začína mäknúť.
Opäť sa dostávame do miesta kde sa musíme rozhodúť, kadiaľ pokračovať – či zliezať dolu k jazeru a ísť po jeho okraji, alebo ísť radšej tak ako sme prišli, to znamená vystúpať trochu vyššie a po vrstevnici hľadať cestu snehom medzi balvanmi. Ja som za druhú možnosť, nakoľko si myslím, že rýchly postup by nám mohol ešte zabezpečiť tvrdý povrch snehu. Chalani ma prehlasovali, či dobre, alebo nie sa už nedozviem. Postup dole k jazeru a následne okolo ešte ako tak išiel. Po asi hodine sa dostávame pred široké zasnežené údolie. Po pár márnych pokusoch to snehové pole nejako obísť sa doň vrhneme. Ide to veľmi ťažko, zapadávame do snehu miestami až po pás. Postup vpred je veľmi náročný a pomalý. Stano a ja sa striedame v prešľapávaní. Miro zaostáva. Po asi hodine sa dostane Stano poriadne nervy čo ho naštartuje a začne veľmi rýchlo. Nestíham mu a po chvíli sa mi vzdiali natoľko, že vzdávam beh za ním a zvoľním tempo. Približne po ďalšej hodine nás čaká už na konci, kde sneh prestáva byť súvislý a bude sa dať obchádzať. Všetci sme poriadne unavení, ale zároveň začína prevládať rozhodnutie, že sa nám nebude chcieť rozbíjať tábor a asi to radšej zlezieme až dole. S občasnými prestávkami sme ku hlavnej ceste dorazili o 16:00 – 14 hodín po našom rannom výstupe. Nohy máme zodrané až po kolená. Sedíme, pijeme Fantu a čakáme, či nás niekto odvezie do hotela. Približne o 17 už sedíme v hoteli a sme radi, že sme už tam. Bol to extra náročný deň. Na zajtra máme naplánovaný presun do Hushe, alebo jeden deň oddychu. Miestni nám hovoria o finále vo futbale, ktoré sa tu má zajtra hrať, tak uvidíme.
12.6.2023 Khaplu
Ráno ešte nie je múdrejšie večera a tak stále rozmýšľame, či sa vyberieme do Hushe, alebo ostaneme a pozrieme futbalové finále Skardu vs. Khaplu. Únava z predošlého dňa nám nakoniec pomáha sa rozhodnúť. Ostávame, zápas začína o 16:00 a tak preleňošíme čas až do 15:00. Medzitým nám hoteliér na našu žiadosť zoženie človeka čo nám vyperie veci. Po turistike a pred ďalšou naplánovanou turistikou sa nám to náramne hodí.
Cestu na štadión nájdeme pomerne ľahko, išlo o ihrisko pri miestnej škole. Vstúpime na štadión a zrazu máme pocit, akoby sme mali ísť hrať my. Ľudia nás zdravia, tlieskajú, chcú si podávať ruky a fotiť sa. Vojaci so samopalmi nás usmerňujú do lóže pre čestných hostí. Ešte chvíľku čakáme a už sa na ihrisko vyrútia futbalisti Skardu a za nimi aj Khaplu. Povrch ihriska je hlina, prach a kamene. Kto by čakal trávnik, hoc umelý, nedočkal by sa. Behom pár minút od úvodného hvizdu rozhodca odpískal veľmi pochybnú jedenástku. Pre Skardu 1:0. O chvíľu po rohovom kope je to už 2:0 pre hostí a tak zápas trochu stráca na napínavosti. Cez prestávku nám ako VIP hosťom dajú občerstvenie, chlebíčky, čajík. Padne to vhod, keďže sme od rána nič nejedli. Počas druhého polčasu sa na ihrisku toho veľa nedeje a miestni novinári s nami chcú robiť rozhovory. Pred koncom zápasu padnú ešte dva góly. Oba do siete Khaplu. Jeden gól platný, jeden rozhodca neuznal. Zápas sa končí oslavou Skardu, ktoré vyhralo 0:3. Deň predtým v semifinále na rovnakom ihrisku zdolali Skardu aj svojho súpera Gilgit v pomere 4:0. Miestni nás nahovárajú, aby sme ostali aj na ďalší deň, že sa bude konať zápas konského póla. Konské pólo som naživo a vlastne ešte ani v televízii nevidel a znie to lákavo, ale my už chceme opäť do hôr do Hushe.
Po návrate s futbalového zápasu nám prinesie pán naše oblečenie, perfektne vypraté a vzorovo vyžehlené. Zaplatili sme spolu 2000 PKR (6,5€). Z ničoho nič siahne pán do vrecka a podáva nám maličký balíček zabalený v igelite. Najprv na to pozeráme nechápavo. Keď ho rozbalíme zistíme, že je v ňom 400€ ktoré si Miro zabudol v nohaviciach v tajnej vnútornej kapse. Vôbec to nevedel. Nielen, že pán naozaj dôkladne pred praním všetko prezrel, ale sa na tie peniaze ani neulakomil. 400€ je pre neho možno mesačný zárobok ak nie aj dva. Ostali sme stáť ako obarený a ani sme nevedeli čo na to povedať. Keby sa tváril, že o ničom nevie a, keby niečo tak ich asi vypral. Nič by sme nezmohli.
Takéto drobné a nezištné gestá povedia o krajine a o ľuďoch ktorý v nej žijú oveľa viac ako všetky prázdne reklamy a frázy. Mám na mysli aj tie negatívne, lebo o turizme v Pakistane toho veľa pozitívneho v našich končinách z oficiálnych zdrojov počuť nebudete. Naviac toto sú presne tie rozdiely ktoré menia dojem z precestovanej krajiny na dobrý a zlý.
13.6.2023 Khaplu – Hushe
Na ďalší deň po opätovne komplikovanom dohadovaní nasadáme do krásneho ružového jeepu a ideme do Hushe. Asi po polhodine pri prechode provizórnym mostíkom cez potok sa nám rozídu trámy a pravé zadné koleso ostane zaseknuté. Celkom neviem čo skúšali a prečo neprepli na 4×4, keď 3 kolesá boli dobre postavené. Naveľa, naveľa asi po 15 minútovom špekulovaní auto vyprostili pomocou obrovského dreveného trámu, ktorý použili ako páku. Ešte rýchlo upravia mostík a zvyšok cesty už prebieha bez komplikácií. Jednému pasažierovi prišlo zle a tak si robíme častejšie prestávky. Cesta je miestami poriadne nebezpečná a v jednom prípade nám šofér prikáže presadnúť si na ľavú stranu auta, keď prechádzame cez potok, ktorý poriadne vymlel cestu a hrozí prevrátenie auta do priepasti.
Po príjazde do Hushe vzniká problém pri platení za odvoz. Cenu sme mali totiž dohodnutú na 1000 PKR/os., a dohadovali sme ju s pánom ktorému bolo po ceste zle. Šofér, ktorý sa ukázal až keď sme nastupovali do auta teraz pýta 1500 PKR. To je spolu naviac o 1500PKR oproti pôvodnej sume. Nehoráznych 5€. Vysvetľujeme si situáciu a človek ktorému bolo zle, s ktorým sme všetko dohadovali by mal čoskoro prísť a potvrdiť našu verziu. Dal som šoférovi zatiaľ 3000 PKR, s tým, že keď sa objaví a nepotvrdí našu verziu, dorovnáme to. Nestalo sa. Viac sme ho nevideli.
Obehli sme pár hostelov ale boli vo velmi zlom stave a tak ostávame v hoteli v ktorom býva asi každý turista a expedičný horolezec čo na tento koniec sveta zavíta. Hotel stál pôvodne 10000 PKR, ale Stano zjednal na 5000 PKR. Ubytovanie je dosť biedne, ale postačí. Večera nič moc a na miestne pomery poriadne predražená.
Dedinka Hushe je východiskový bod všetkých expedícií a horolezcov na K2, Broad Peak, Gasherbrum, Musherbrum a mnoho ďalších. Neočakával som nič nóbl, ale realita dedinky nás naozaj prekvapila. Žiadna infraštruktúra, ktorá by dávala čo i len tušiť význam dediny. 2 mini obchodíky, 2 guest housy a jedna „refuggio“ (náš hotel). Zvyšok dediny veľmi, veľmi, veľmi chudobný. Hushe leží v zovretí veľhôr vo výške okolo 3150m.n.m. Neviem si celkom predstaviť, ako tam žijú v zimných mesiacoch. Teraz uprostred júna tam bolo nevľúdne a poriadne chladno. Cesta sem je náročná, nebezpečná a dlhá, prostredie absolútne neúrodné. Asi najchudobnejšia a najodrezanejšia dedinka, akú sme mali doteraz možnosť vidieť. Aj preto sme ju premenovali na „Koniec sveta.“ Ako to už na podobných miestach chodí všade bolo veľa detí. Pri obhliadke dedinky sme sa hneď stali atrakciou číslo jedna a detí za nami behali a nevedeli sa na nás vynadívať. Na rozdiel od iných podobných miest, ktoré som mal vo svojom živote možnosť navštíviť, tieto deti nič neškemrali, neboli otravné a dali nám dýchať.
Večer sa kazí počasie a tak nevieme čo sa bude diať na ďalší deň ráno. O tom kam vlastne chceme ísť máme iba veľmi hmlistú predstavu a tak sa dohadujeme nad mapami.
14.6.2023 Hushe – Khlaplu – Skardu – smer Islamabad
Ráno prší, spočiatku iba trochu, neskôr silnejšie. Vo vestibule stretávam guida, ktorý mi vysvetľuje, že vstup do národného parku, hoci nie sme horolezci stojí okolo 60€ / osobu. Dodáva, že možno, ak pôjdeme len jednodňovú turistiku do Masherbrum BC, tak máme malú šancu ukecať kontrolu aby nás pustila bez poplatku. Počasie je hnusné a my veľmi nemáme chuť čakať 24 hodín na nový deň v šanci na lepšie počasie a zároveň riskovať, že nás nepustí kontrola ďalej. 60€ nie sme ochotní zaplatiť za jeden deň treku. A tak celkom logicky hľadáme únik. Netrvalo dlho a nasáčkovali sme sa k domácemu do jeepu späť do Khaplu. Ak by sme ho nestihli asi by sme tu uviazli keďže smer Khaplu je iba ráno. Trochu ma to mrzí, ale na to, aby sme si užili poriadny trek v okolí Hushe nám už neostáva čas. Ešte chceme ísť do Lahore a na Indicko-Pakistanskú hranicu. Hlásime teda odchod.
A práve teraz, práve tu, na konci sveta v dedinke Hushe sa začína tá úplne najhoršia a najdlhšia cesta ktorú som za svoj život zažil. Treba ešte dodať, že tromfla také extrémne cesty ako horské priesmyky v Južnej Amerike či legendárnu cestu cez horské sedlá v Ladhaku. A mnohé, mnohé iné. Cena Hushe – Khaplu bola 4000PKR. Tých 3000PKR zo včera bola asi naozaj chyba vyjednávača. Stále bolo iba 9:00 ráno. Po troch hodinách vytriasania kostí ako deň predtým sme okolo 12:00 už v Khaplu a už aj chytáme busík s Khaplu do Skardu, ktorý bol za 2100 PKR. Cestujeme ďalšie 3 hodiny. Vystúpili sme dosť ďaleko od autobusovej stanice odkiaľ chodia autobusy smer Islamabad. Nedalo sa inak a tak sme sa museli ešte presunúť taxíkom. Máme za sebou asi 7 hodín cesty. Zatiaľ išlo všetko vcelku bez problémov. To sa ale malo čochvíľa zmeniť. Cestu s Islamabadu na sever sme absolvovali nie v luxusnom, skôr horšom, ale predsa aspoň normálnom autobuse. Nie sme náročný cestovatelia a po skúsenostiach s doterajšieho cestovania po Pakistane sme ešte viac zľavili s pohodlnosti. Bus zo Skardu do Islamabádu však nebol vôbec, ale vôbec podľa našich predstáv. Dve sedadlá, ulička a jedno sedadlo. Sedenie veľmi, veľmi stiesnené, autobus na rozpadnutie. Trasa bola dlhá okolo 750km. Utrpeniu nebolo konca. Cítili sme každý hrboľ, každučkú dieru na ceste. A že sú cesty v Pakistane samá diera a samý hrboľ asi nebude pre nikoho prekvapením. Uprostred noci sme na ceste nad útesom uviazli v zápche. Netušili sme čo sa deje. Vodiči v oboch smeroch si asi mysleli, že prejdú a tak upchali z oboch strán oba pruhy. Nebolo kam sa uhnúť ani posunúť. V totálne upchatej ceste z oboch strán všetci naraz trúbili a húkali. Miestny majú názor, že čím hlasnejšie sa trúbi, tým je väčšia šanca, že sa zázrakom cesta uvoľní. Po asi hodine až hodine a pol sa však zázrak naozaj dostavil. Cesta sa začala uvoľňovať a my sme mohli ísť. Celý tento dopravný kolaps spôsobil masívny zosuv pôdy na cestu. Ako sa buldozér dostal na miesto zosuvu a ako sa šoféri, ktorí išli oproti nám dokázali uhnúť kým sme prechádzali okolo, mi ostáva záhadou napriek tomu, že som to v tme aj ako tak aj videl. Zápchu opúšťame pred polnocou a my veríme a dúfame v rýchly koniec tejto príšernej cesty.
15.6.2023 Smer Islamabad – Lahore
Cesta pokračovala opäť bez väčších problémov asi do 4:00. Nad ránom sa šoférovi podarilo na prejazde kalužou na „ceste“ zapadnúť kolesom do blata. Vlastnými silami to von nešlo. Vrčal, šmýkal sa, ale nepodarilo sa mu vyhrabať von. Neostávalo nič iné len povystupovať a pomôcť. Pokúšali sme sa tlačiť tam aj späť. Synchronizovane všetci cestujúci. Ani ťuk. Nepodarilo sa nám vyprostiť ani spoločnými silami. Našťastie vždy je nakoniec nejaké to našťastie. A tým bolo, že sme sa nachádzali pri veľkom stavenisku a betonárke. Takže o veľké autá nebolo núdze, museli sme však počkať, kým prídu pracovníci do práce. Ráno okolo šiestej keď sa začali robotníci zliezať do práce sa našiel domiešavač ktorý nás zo šlamastiky vytiahol. Každé našťastie má však aj svoje ale. A keďže nič nie je tak úplne zadarmo tak v tomto prípade sa pravdepodobne pri potiahnutí potrhali nejaké elektrické káble. Autobus začal z ničoho nič dymiť a horieť. Šofér akčný hrdina, pripomínal mi mexickú verziu naštvaného Clinta Eastwooda, nič nelenil a vylial plné vedro vody za okno na palubnú dosku autobusu. Zabralo to. Oheň prestal a po chvíľke aj dym. S rozbehom autobusu to už zase až tak ružové nebolo. Mladší z dvojice šoférov, ktorý sa pre zmenu podobal na Jackieho Chana začal opravovať. Vŕtal sa v kabeláži a ja osobne po tom, ako tam vyliali plné vedro vody som neveril že to zvládnu. Bojoval s tým dosť dlho. Nakoniec po asi 3 hodinách od zapadnutia autobus opäť ožil. Svetlá ani smerovky nešli, ale čo na tom. Veď ideme do dňa, takže už ich nebude potreba. Po nastúpení do autobusu Miro s úsmevom ukazuje šoférovi, Clintovi Eastwoodovi, hasiaci prístroj rovno za dverami autobusu. Ten len nemo zamrkal a potom sa zasmial.
Do Islamabadu sa už nič vážne nestalo. Dorazili sme tam okolo 14:00. Približne po 22 hodinách v mini busíku a dokopy približne 29 hodinách od štartu s konca sveta. S Hushe. Po ceste sme sa skamarátili s 3 vojakmi, čo išli na niečo ako opušťák. Po vystúpení nám ukázali bus do Lahore, s tým, že teraz to už bude rýchle a pohodlné. Nemohli byť ďalej od pravdy. Po nastúpení si sadnem hneď za vodiča k mužovi v na prvý pohľad elegantných bielych pakistanských šatách. Dozvedám sa, že je to krajčír ktorému covid zruinoval kšeft a disident. Pýta sa ma, odkiaľ sme a kam ideme. Vlastne ako tisíc iných Pakistancov. Jeho ďalšia veta ma však už trochu znepokojila. Opýtal sa, prečo ideme týmto autobusom a nie takým čo ide diaľnicou priamo. Hovorí mi, že po diaľnici je to tak na 4 hodiny, tento asi na 6 hodín a stojí v rôznych dedinkách. Vzdialenosť Islamabadu a Lahore je cca 300km. Pýtam sa chalanov, či už zaplatili. Vravia mi, že áno. Mám nutkanie utiecť a ísť tým rýchlejším. Mám zlú predtuchu. Nechcel som však robiť zbytočný rozruch a tak sa u šoféra uisťujem, že okolo 5-6 hodín a sme tam.
Z Islamabadu vyrážame bez akéhokoľvek zdržania prakticky ihneď ako sme prišli. Za volant si sadol starší pupkatý pán. To čo sa spustilo potom by som neželal nikomu. Ak som spomínal, že v Pakistane kto trúbi hlasnejšie, tak má prednosť, tak v tomto prípade sa rozhodol šofér tomu nasadiť korunu. Odkedy sme sa pohli začal nepretržite trúbiť. Trúbenie bolo tak hlasité, že som si nepočul vlastného slova. Keď sme si chceli zo spolucestujúcim vymeniť pár slov museli sme počkať na tých pár sekúnd ticha medzi trúbením. V jednej chvíli sa šofér rozhodol, že je čas na predčítavanie modlitieb a žalmov Koránu. Hučalo to tak, že som mal pocit akoby som sedel vedľa repráku na koncerte AC/DC. Subwoofer som mal rovno pod sedadlom. Vodiči sa po pár hodinách vymenili, ale nič viac sa nezmenilo. Stáli sme pri každom druhom trhu a nakladali a vykladali pasažierov. Autobus bol tak plný, že 5 – 6 ľudí išlo na strechu. Zápchy striedali obchádzky údajne kvôli protestom a zablokovaným cestám. Vreskot hudby, zbesilé trúbenie, stále dookola. O spánku sa nedalo ani len snívať. V určitej chvíli som už bol na pokraji nervového zrútenia a držal som sa zo všetkých síl, aby som šoférovi nevykusol krčnú tepnu. Dosť rázne som mu naznačil, že by mohol tú úžasnú hudbu trochu stlmiť. To aj teda urobil, na chvíľku a iba o trochu. Mňa to zachránilo od 20+ rokov v Pakistanskej base, jemu to zachránilo život.
Namiesto pohodlnej a rýchlej 4 hodinovej cesty, ktorá sa mala natiahnuť na 5 až 6 sme cestovali plných 12 hodín. Do Lahore sme dorazili o 2 v noci. Cesta z Hushe do Lahore nám trvala 41 hodín. 41 hodín utrpenia, ale sme tu. Strastiam však ešte stále nebol koniec.
16.6.2023 Lahore
Prečo sme vlastne išli do Lahore? Zmena prostredia, neďaleký hraničný prechod s Indiou a nákup darčekov. Chceme vidieť aj nejaké tie pamätihodnosti a užiť si poriadne naozajstnú Pakistanskú divočinu. A tá divočina začne skôr, ako by sme čakali. Sú 2 hodiny v noci a my berieme rikšu. Prvú v Pakistane. Nechávame sa vyhodiť pri hoteli v oblasti, ktorú nám odporučil môj spolu sediaci krajčír. Príšerná diera, že by sme ostali ani neuvažujeme. Požiadame drožkárov o presun do časti, kde je podľa mapy viac hotelov pohromade. Ani v jednom nás nechcú s nejakého dôvodu ubytovať. Stále splietajú o nejakom povolení od vlády. Vôbec tomu nerozumieme. Doteraz, nech sme boli kdekoľvek nik nič také nespomínal. Vždy nás vypoklonkujú. Posielajú nás do nejakých super luxusných hotelov Continental alebo „PC hotel“. Sme na konci zo silami. Vlezieme asi už do štvrtého alebo piateho hotela. Príšerná diera. Hádam ešte horšia ako ten prvý hotel. Nemáme viac síl. Našťastie tu s nejakým podivuhodným povolením od vlády nemajú problém. Ostávame. Vyhádame zľavu zo 7000 na 5000PKR. 41 hodín a k tomu hľadanie hotela je moc. Klíma v izbe nefunguje. Teplo ako v pekle. Vôbec som nepochopil ako ten hotel ci ubytovňa fungovala. Kým sme zaliezli, vystriedali sa pri nás asi 4 rôzny pajkovia s personálu a jeden hosť. Každý nám niečo vysvetľoval, ale nakoľko už dávno nie sme na severe Pakistanu, kde je angličtina bežná, tu ju neovláda prakticky nikto. Nič sme nikomu nerozumeli. Hotelový mužík vysvetľuje rukami nohami, že do 2 hodín budeme mať nachystanú inú izbu aj s klimatizáciou. Že nás príde zobudiť a my sa budeme o 5 ráno sťahovať. Blázon! Padáme polomŕtvi spať.
Ráno nič neriešime, balíme saky-paky. Miro nám našiel dva luxusné hotely. Vyberáme ten s bazénom – cena 27000 PKR (cca 86€) za izbu pre troch. Presunieme sa tam a po zvyšok dňa sa oddávame oddychu. Dáme si dobrú večeru, zažijeme nejaké tie zábavné skúsenosti a v noci ideme spať.
Veľmi, veľmi sme potrebovali odpočinok a dobré jedlo. Veľa dobrého jedla.
17.6.2023 Lahore
Ráno do ružovučka vyspatí ideme na raňajky. Hladný som ako spisovateľ a zjem 2x toľko. Výborné, všetko. Balíme a meníme hotel za trochu menej nóbl, cena 9000 PKR. Stále celkom fajn, ale na luxus prvého to už nemá. Nakoľko sa nachádzame vo veľkom meste rozhodli sme sa že, ideme hľadať poštu, aby sme konečne poslali pohľadnice, ktoré sme kúpili ešte v Karimabade. Rikšou sa necháme vyhodiť v starej časti mesta. Úzka spleť ulíc zaprataných tovarom, obchodíkmi a všemožnými inými vecami mi konečne dáva cítiť to, po čom som túžil. Pakistan vo veľkomeste. To nevymyslíš, to sa musí zažiť. Netrvalo to až tak dlho a našli sme menšiu zapadnutú poštu v centre starého trhu. Na pošte nám vysvetlia, že nám pohľadnice nepošlú, lebo hodnota najvyššej známky ktorú nám vedia nalepiť je 30PKR ale nám treba zaplatiť 300PKR. To znamená nalepiť 10 známok. Názorne nám to ukázal. Museli by polepiť celú pohľadnicu a aj tak by sa to nezmestilo. Tak nás posielajú na tzv. GPO – General Post Office. Je to vzdialené asi 1,5km a tak ideme pešo. Stará viktoriánska stavba z dôb anglického kolonializmu, veľmi príjemná a pekná zmena. Obchádzame budovu a snažíme sa dostať do vnútra. No vchod nevieme nájsť. Keď sa dostaneme na vnútorné nádvorie budovy, nájdeme konečne úrad GPO. Pootváranými oknami k nám. Vstup sa rysuje presne z opačnej strany. To by znamenalo opäť obchádzať celú budovu. Chvíľočku zaváhame, ale nakoniec v nás zvíťazí trošku drzosti a vskočíme na poštu oknom. Pár udivených pohľadov od ľudí vo vnútri, ale inak nič. Pohľadnice pošleme s 1x30PKR klasickou papierovou známkou a 270PKR pán poštár opečiatkuje v špeciálnom kľukovom stroji. Tiež ešte z viktoriánskych časov. Ja som poslal spolu 7 pohľadníc. Do cieľa dorazila jedna. Aj to do čiech. Chalani mali väčšiu úspešnosť, ale tiež nie oveľa.
Od pošty sa necháme odviezť rikšov ku pevnosti, ktoré sme chceli vidieť. Je zatvorené, až zajtra by sa dalo. Kšeftár síce ponúka obhliadku za 3×500 PKR teraz, ale asi by tam bola aj tak tma . Do neďalekej mešity nás tiež nepustia, máme krátke nohavice a tak sa poberieme poprechádzať v záhrade poblíž. Pekná, možno dobre že ju vidíme potme, obávam sa, že smeti naokolo by dojem asi pokazili. Ochutnávame točenú zmrzlinu, ale hoci nie je zlá, ani svojou výnimočnosťou neprekvapí. Taká, akú si pamätám z detstva. To bol asi jej najväčší plus. Na ceste naspäť nás nepustili bránou, ktorou sme do záhrady prišli a tak vkusne poďakujeme a naštvaní odchádzame obísť celý park dookola. Našťastie to nie je až tak ďaleko a o chvíľku sa už nachádzame v obkľúčení rikšistov. Vyberáme jedného najmenej vlezlého a necháme sa opäť vysadiť uprostred huriavku uličiek starej chudobnej štvrte mesta. Chodíme, hľadáme vhodného kandidáta, kde sadneme a niečo zjeme. Inštinkt nás priviedol správne, tak parádne dochutené a usmažené kura som v Pakistane nejedol, mňamka. Ešte kúpime melón, 3 mangá a poďho naspäť do hotela.
Uprostred chudinskej štvrte nás cez podivuhodnú dieru v múre prilákala hlasná miestna hudba na svadobnú oslavu. Bol to zvláštny pohľad na zabávajúcich sa ľudí v tmavom malilinkom smeťami obsypanom dvore. Po návrate sa pred hotelom zrovna diala podobná ceremónia. Vyzeral to ako u nás keď sa lúči nevesta s rodičmi. Oslava už skončila a ona prvý krát odchádzala s novomanželom k nemu, Plač slzi, krásne šaty, drahé autá. Kontrast s prvou svadbou nemohol byť hádam väčší.
Večer ešte zamastíme klasicky sedmu a ideme spať.
18.6.2023 Lahore
Dnes je program jasný – nakúpiť darčeky a poobede ísť na Mirov vysnívaný ceremoniál na hranici Pakistanu s Indiou. Trochu sme sa však prepočítali, dnes je nedeľa. A dokonca aj v Pakistane je v nedeľu voľno. Vlastne víkend majú ako my, len naviac v piatok víkendujú oficiálne už od obeda. Market bol síce otvorený, ale fungovala iba určitá časť a typ obchodov. Prevažne pre ženskú polovicu – oblečenie, topánky, kabelky. Občas aj iné, ale poskromne. Dôkladne sme trh prešmejdili, niečo aj nakúpili a niečo aj nenakúpili. To počká do zajtra. Prídeme na hotel rikšou a nechávame si hotelom zabezpečiť odvoz na hranice. Šofér je extra nevrlý. Dosť nezvyčajné. Prechádzame pasovými kontrolami, detektormi a osobnou prehliadkou ako na letisku. Tesne pred vstupom nás zastaví vojak, že v krátkych nohaviciach na ceremoniál ísť nemôžeme. Pozeráme po sebe ako vyorané myši. Snažím sa nejako argumentovať, ale vojak je vojak, ten si hovorí svoje. Ukazuje nám k obchodíku, tam si vraj máme kúpiť dlhé nohavice a môžeme ísť. Aby ťa parom, pomyslím si.
Obchodník nám ponúka nohavice za 1500 PKR, neľahko ale nakoniec ho zjednáme aspoň na 1000 PKR. Krásne a hodnotné kúsky oblečenia. Konečne ideme dnu, strašidelne dôležitý vojačik nás komanduje a tak usadáme. Program začína – jednonohý mažoreťák v sukni sa točí strašlivou rýchlosťou s vlajkou v rukách. Za zdobenou bránou vidíme divákov indickej časti, podľa veľkosti tribúny predpokladám, že ich je možno 3x viac. Obrovskí vysokánsky vojaci, snáď všetci vysokí muži z celého Pakistanu boli vybraní, aby sa obliekli do slušivých, ale zároveň strach naháňajúcich čiernych uniforiem. Indovia rovnako 3 metroví chlapi v pieskových uniformách už takú vážnosť nebudia. Nie je ich síce veľmi vidieť, keďže sú za bránou a vzdialení, ale na tomto sme sa svorne zhodli. Oba tábory sa navzájom prekrikujú. Roztlieskavači povzbudzujú a snažia sa ešte viac vybičovať publikum. Do toho revú v reprákoch pochodové a budovateľské skladby. Chlap s najväčšími pľúcami v celom známom svete bez nádychu hučí do mikrofónu snáď 2 minúty. Potom sa nadýchne a pokračuje. Ceremoniál sa blíži k svojmu vrcholu, vykopávači nôh a s nimi vlajkonosiči pochodujú ku bráne vykopávajúc nohy až do nebies. Indovia rovnako. Brána sa otvorí a s náležitou vážnosťou sa ráno pri rovnakom ceremoniály vytiahnuté vlajky spustia. Obradne zložia a honosne ich odnesú. Ľudia a my spolu s nimi opúšťame hľadisko a chceme sa stoj čo stoj dofotiť aspoň s jedným „vykopávačom“. Po chvíli, čo nás posielajú tam a zase inde, sa nám jeden uvoľní. Vybalíme pri ňom slovenskú vlajku. Urobíme pár rýchlych fotiek a odchádzame. Neuniformovaný organizátor nás zastaví a nie úplne nadšený nám vysvetľuje, že to s tou vlajkou bolo „Bad Mistake“. Našťastie sa s tho nechystá vyvodiť žiadne dôsledky. Aspoň nie v našom prípade. Ako dopadol Pakistansky „vykopávač“ netušíme, ale snáď s toho nemal zle. Po príchode nás pánko pomaľoval pakistanskými vlajkami a tak sa teraz každý chce s nami fotiť. Snáď ešte viac ako zvyčajne.
Po návrate k taxi sa snažíme vysvetliť taxikárovi, že by sme radi išli k marketu s koreninami. Ani po treťom pokuse však nereaguje inak ako iba „to Hotel“. Vzdávame to. Skúšame hotelovú reštiku. Zatvorená. Ideme von a opäť raz naslepo hľadáme. Dobre napapaní ideme naspäť do hotela spať. Zajtra ešte koreniny a ideme na vlak.
19.6.2023 Lahore – Islamabad
Po hotelových raňajkách sa musíme dostať opäť na trh. Tentoraz s koreninami. Tip na bazár sme dostali od recepčného a rikšou sme tam boli veľmi rýchlo. Stánky boli pre mňa miernym sklamaním. Dúfal som vo väčšiu rôznorodosť. Stánky boli jeden ako druhý, čo sa týka ponuky a tak sme sa zastavili pri jednom, čo vyzeral o niečo sympatickejšie a povyberali. Ešte chvíľu sme sa potom motali po uliciach a na Mirovu žiadosť, že by rád ešte navštívil trh kde sme boli včera, sme zobrali rikšu a išli tam. Vyhodil nás na tom istom trhu, ale na inom mieste ako sme boli predtým. Vôbec sme to nespoznávali, takú zmenu som veru nečakal. Hlavná ulica, po ktorej sme včera chodili sa zmenila na rušnú cestu. 2/3 stánkov, ktoré boli včera priamo na chodníkoch a ceste tu teraz neboli. Zato obchodíky v bočných uliciach boli zrazu pootvárané. Ako keby sme boli na úplne inom trhovisku. Chvíľku sme chodili, Miro kúpil čo chcel. Ja som si kúpil arabský habit, ktorý chcem používať v zime ako pyžamo. Čas sa nám kráti a musíme do hotela. Zbaliť sa a stihnúť vlak.
Stanica v Lahore je postavená presne v tom istom koloniálnom štýle, ako hlavná pošta. Vstup do stanice je vymedzený ostnatým drôtom a musíte podstúpiť aj kontrolu cez bránu. Domácich však kontrolujú podstatne dôkladnejšie. Vojak nás posiela na nástupisko č. 5. Bude potrebné ešte overiť či nám vlak ide naozaj z tohto nástupišťa. Čakáme na vlak a začína sa zbierať kopa ľudí. Moje žalúdočné ťažkosti sa opäť hlásia a tak idem hľadať WC. Chvíľku mi to zabralo. Keď som sa vrátil, Stano s Mirom už nervózne prešľapujú, že kde som, lebo vlak ktorý prišiel na nástupište č. 5. ide do Karáčí. Nechcel by som teraz cestovať do Karáčí vlakom. To vôbec. Náš má ísť z č.4. Fajn je to hneď tu. Chcem tú informáciu ešte pre istotu overiť a tak si odchytím uniformovaného železničiara. Vysvetľuje mi, že nám zabezpečí miesta a nech sa pustím s ním do vybavovania. Chyba. Opäť raz. Kým sa dozvieme, že nám nič nevybaví, alebo ak aj áno, tak príšerne predražené, vlak pristavia a ľudia sa nahrnú dnu. To sme presne nechceli. Jeho pomoc nám zabezpečila 5 hodín státia v preplnenom vlaku. Som poriadne naštvaný. Vždy keď nám chce niekto pomôcť, tak nám to len uškodilo. Nepoučili sme sa. Do vlaku sa namačkáme do posledného vagóna s tým, že hádam aspoň tam niečo bude na sedenie. Voči našim pokusom si niekde sadnúť sa začali miestny brániť s tým, že oni majú miestenky. Nedbáme na to a ruksaky vyložíme na najvyššie ležadlo a sadneme si. Po chvíli sa však rozhodneme ustúpiť z boja o fleky. Domáci sú v práve. Tak sa teda postavíme do chodbičky. Ešte na nás chvíľu zazerajú a vyložené ruksaky im dosť vadia, ale pochopili, že tiež nevieme, kde inde ich dať. Vlak sa s meškaním rozbehne a ako cesta ubieha, vzájomné vzťahy sa utrasú. Až tak, že sa spolu fotíme, píšeme chlapcovi na kriketovú pálku odkazy a whats up čísla. Srdečne sa lúčime s každým vystupujúcim ako dlhoročný známi. Poslednej rodinke pomôžeme odniesť batožinu k taxíkom a sami sa poberieme hľadať hotel. Opäť sa opakuje zážitok s hotelmi, kde nás nechcú ubytovať a s čudnými výhovorkami o nejakom povolení nás posielajú preč. Našťastie v prvom hoteli nás chceli prichýliť a tak sa tam vrátime. O zjednávaní si však môžeme nechať snívať. Pán za recepčným pultom vie koľká bije s ostatnými hotelmi a tak ho naše finty nezaujímajú. Cena 6000 PKR je pevná a nemenná. Cítim sa mizerne a hnačka na mňa začína doliehať. Chalani si idú kúpiť niečo zjesť, ja ostávam spať v izbe. Vrátia sa asi o pol hodinu a ja sa nejako dám dokopy. Tiež si idem čosi kúpiť pod zub a posledná noc v Pakistane sa už nedá odsúvať, ideme spať.
20.6.2023 Islamabad
Úlohou dnešného dňa je všetko pobaliť, nič nezabudnúť a dostať sa včas na letisko. Predtým však ešte musíme splniť jednu úlohu, ktorú som si stanovil na samom začiatku našej cesty. Nechať sa oholiť a ostrihať pakistanským holičom. S týmto zámerom nechávame Stana baliť si veci a ja s Mirom vyrážame. Po chvíli hľadania a vypytovania sa nachádzame holičstvo kúsok za rohom od hotela. Strihanie, holenie im ide od ruky. Keď nás však začnú mazať podivným krémom, uvedomíme si že sme sa nechali ošklbať. Holiči nás tentokrát skutočne oholili. Strihanie a holenie bolo spolu za 400 PKR/os, avšak tento maglajz bol za 4000 PKR/os. Po ukončení a našich protestoch nám však dali holenie a strihanie v cene maglajzu a tak pôvodne lacný holič nás spolu vyšiel na 8000 PKR.
Taxi na letisko nám zabezpečuje recepčný, cena je fér, tak teda OK. 2000 PKR. Problém nastal, keď sme išli nastúpiť a cenu si overujeme u taxikára. Taxikár zahlásil 2500PKR. Tak toto teda nie. Odchádzame. Hľadáme niekoho iného. Problém nebol ani tak v cene samotnej, ale v tom že sme jednoducho spoľahli na cenu 2000PKR a ostatné peniaze sme minuli. Odchytíme druhého s autíčkom presne takým istým, akým sme prišli z letiska. Páči sa mi tá symbolika. Pýta však 3500PKR. Blázon. Handrkujeme sa s ním, ale nechce ustúpiť. Nedokáže pochopiť, že viac ako 2000PKR jednoducho nemáme. Dohadujeme sa až do chvíle, kým z neďalekej banky nepríde úradník, že čo sa deje, že či nám nemá ako pomôcť. Po vysvetlení situácie vyberie telefón a ide objednať niečo ako miestny Uber. Náš neoblomný taxikár zrazu pochopí, že kšeft sa mu asi vyparí a tak to čo bolo pred dvoma minútami zhola nemožné sa stáva skutočnosťou. Taxi na letisko 2000PKR. Poďakujeme bankárovi, že nám takto elegantne pomohol vyriešiť situáciu a nastupujeme na našu poslednú cestu taxíkom v Pakistane.
Doľahne na mňa nostalgia a trochu aj smútok. Končí sa jedna úžasná dobrodružná cesta. Jeden sen došiel k naplneniu. A tak trochu po ňom ostáva prázdnota. Nevyplnené miesto. Zároveň uvedomenie si toho, že sme dokázali zorganizovať niečo výnimočné a neopakovateľné na veľmi dlhý čas. Pravdepodobne úplne posledné v takomto zložení a merítku. Neviem ako to cíti Miro a Stano, no ja budem potrebovať na spracovanie všetkých týchto pocitov, ako aj zážitkov ešte nejaký čas.
Som nesmierne šťastný, že som bol v takej úžasnej krajine akou Pakistan bezpochyby je, práve s mojimi parťákmi. So Stanom a s Mirom. Že to občas zaiskrilo? Čo na tom. Že sme občas padali únavou? Tak som to predsa chcel. Že niekedy neprialo počasie? Ale inokedy bolo zase dokonalé. Pakistan nám nachystal a namiešal výnimočný mix všetkého, bez čoho by dobrodružstvo nemohlo byť dobrodružstvom. Ľudia aj krajina nám ukázali mnohé, čo by našim očiam ostalo skryté a opäť dokázal, že len spoznávaním cudzích krajín a kultúr sa dozvieme viac o sebe, vlastnej krajine a kultúre.
