Z Bratislavy som vyrazil v piatok večerným IC vlakom a večer okolo 23:00 som bol vo Svite. Skoré ranné vstávanie a ešte za tmy som šľapal na Popradské pleso. Pred siedmou som sa pripojil k raňajkujúcej výprave. Tvorili ju horský sprievodca Jano Peťo, moji krstný rodičia a ich kolega s práce Robo Kubala. Počasie na útok na Končistú sa neukazovalo priaznivé, ale napriek tomu sme vyrazili. Podľa slov sprievodcu zatiaľ len na Ostrvu a potom sa uvidí. (za svoje peniaze musí predsa niečo vymyslieť aj keby to nebola Končistá ako bolo v pláne). Na Ostrve nás privítal silný vietor a Jano či Peťo nás všemožne odhováral od ďalšieho postupu. Podarilo sa Nám ho zlomiť a pokračovali sme Tatranskou magistrálou smerom k Batizovskému plesu. Počasie sa málinko umúdrilo a tak vďaka krstného presviedčaniu za našeho súhlasného mumlania sme znovu presvedčili vodcu aby sme pokračovali podľa pôvodného plánu. Odbočili sme s chodníka doľava a začali prudko stúpať. Počasie za znovu zhoršilo. Návrat však nepripadal do úvahy. Peťo bol bezmocný… musel viesť. V miestach, kde sa ukazoval sneh sme sa naviazali a dostali sme rýchlu inštruktáž o chodení v lane a s prácou s cepínom. Vietor bol miestamy v nárazoch tak prudký, že nás zhadzovalo z nôh. Keď krstného, viac ako 100 kilového chlapa po tretí krát vietor oprel do skál načalo to byť naozaj zaujímave.
Peťo v hmle niekoľko krát zablúdil a bolo otázkou, kto vlastne koho vedie, keďže mužíkov sme objavovali skôr my. Konskú hlavu na vrchu Kočistej sme zbadali až vo chvíli keď sme stáli vedľa nej. Ako na objednávku sa na 3 minúty obloha roztrhala a Tatry nám ukázali, že celý ten boj nebol márny. Potom sa opäť zatiahlo akoby sa nič neudialo. My Však spokojný aj s tou trochou sme sa vydali späť na Popradské pleso. Späť do Svitu, som už však nešiel aj keď som to mal pôvodne v pláne. Oslava sa natiahla do večerných hodín. Môj prvý neznačený tatranský štít.