Štart bol naplánovaný z Bratislavy v sobotu skoro ráno. Skoro v tomto prípade znamená o 5:00. Vstávalo sa nám veľmi ťažko, kedže večerné posedenie v pivárni sa trochu natiahlo. V každom prípade 4:45 sme nakladali Stana s Evkou a mohlo sa vyraziť. Posilnený redbullom som odhodlane sadol za volant a už som sme aj frčali smer narodný park Gesause. Po drobných zaváhaniach nás aj našej skvelej navigácie sme sa za viac ako pár hodín dostali do cieľovo-štartovacej stanice Jonsbach (760 m.n.m.). Po rýchlom zbalení vecí a zistení, že mapa narodného parku ostala doma na stole sme sa vydali sľapať asfalt s tým, že napojenie na chodník je za tamtou zákrutou. Po asi 3/4 hodine chodenia sme minuly náš chodník a tvrdohlavo sme pokračovali dalej ešte pár sto metrov. Vo chvíli keď sa mi už zdalo, že je toho naozaj veľa sme oslovili miestneho poľnohospodára ktorý nám rád vysvetlil kadiaľ máme ísť. Konečne na chodníku.
Neskutočne horúci deň nám trochu spríjemnila cesta lesíkom a krásne lúky pod prudkými stenami hôr potešili pútnikove srdce.
Výstup ku chate nieje vôbec obtiažny, čo aj nasvedčovalo pomerne veľké množstvo turistov na chate Hesshutte (1699 m.n.m.). Zaplatili sme si ubytovanie. S Alpenverein poistením cena 10,65€ a bez 22€. Danke prišlo nevoľno a tak sa rozhodla, že na mnou naplanovanú trasu po okolí sa radšej pozrie spoza zavretých viečok.
Naša ďaľšia cesta mala trvať podľa mnou odhadnutého času približne 4 hodiny. Vyrážali sme niečo po 15:00. Prechádzala cez sedlo Sulzkarhund (1822 m.n.m.), kde sme odlovili jednu geokešku a pokračovali do doliny až po Sulzkalarm (1453 m.n.m) a ešte nižšie na rozcestie. Odtiaľ pomerne slušným stúpaním dve hodiny na Hochzinodl (2191 m.n.m.)
Naspäť ku chate sme dorazili už za tmy okolo 21:00, kde nás už Danka netrpezlivo vyčkávala. Sama sa medzitým taktiež bola pozrieť na Hochzinodl.
Rýchla večera a šup ho spať, kedže hlavný ciel našej výpravy bol naplánovaný na druhý deň.
Hochtor (2369 m.n.m.) je najvyšším vrcholom národného parku Gesause. Evka po včerajšej celodennej “prechádzke” prehodnotila svoju únavu a rozhodla sa ísť pomaly dolu. Ja, Danka a Stano sme vyrazili okolo 9:00 k vrcholu. Cesta nebola príliš náročná avšak odporúčam minimálne pre dobrý pocit mať zo sebou feratové sety a v prípade neistoty ich v určitých miestach použiť. Subjektívne by som zaradil feratu vedúcu na Hochtor za obtiažnosť B. Hore nás čakal prekrásny výhľad. Úloha násť geokešku na vrchole ostal po 15 minútach hľadania nesplnený.
Horúci deň a pomerne nepríjemné klesanie spolu s nedostatkom vody si vybralo svoju daň a zostup sa nám natiahol na neskutočne trmácanie sa. Keď sme konečne zbadali Evku aj s preparkovaným autom boli sme šťastný. Stano a ja sme sa ešte vykachnili v ľadovom potoku a už sme sa hrabali do auta a domov.